Všeobecná mizéria ľudstva, schopnosť zámerného ničenia vlastnej pohody, je akousi základnou esenciou nášho nepokojného života.

Zemetrasenie

Je začiatok Marca, konkrétne 8 Marec 2082, a z obrovskej rezidencie postavenej v historickom zámockom štýle sa bohato dymí z komína. Rána a večery, nehovoriac o nociach, sú ešte stále také chladné. Akoby už všetci čakali na to trvajúce, príjemné, teplo neskorej jari. Ľudia v mestečku Prameň sa už nevedia dočkať teplejších dní. Tých prvých zelených lístkov či pestrých kvetov, možno vône fialiek a potom aj orgovánu. Zopár vrabcov nespokojne odskočilo z rímsy a začali hašterivo protestovať, keď vetrík na nich poslal kúdoľ voňavého dymu. Orechové drevo nevidia, necítia, vrabce horieť už len tak hocikde. Sami si odvykli, zabudli, čo je to vlastne dym. To len slúžka Anna zase naložila hosťom do krbu. Je to na vyžiadanie. Pre romantické duše. Optimu ku krbom Matej nikdy neposielal. Hoci sa s ňou stále škriepi, mal ju až príliš rád na to aby sa mu poškodila alebo čo i len zašpinila od sadze. Keď ho veľmi nahnevá tak ju pošle do skladu a tam ju vypne a zakryje bielou plachtou. Prejdú niekedy až celé týždne kým zacnie sa mu znovu po jej spoločnosti a potom ju znovu zapne. Optima je posledný model tohto neskutočne drahého titánového spoločníka a robota pomocníka v jednom, ktorý je potiahnutý umelou kožou a vyzerá na nerozpoznanie od peknej slečny. Optima oplýva mimoriadnymi pohybovými, operačnými a mozgovými schopnosťami umelej inteligencie. Anna slúži u Mateja už dlho. Nevadí jej robiť špinavé či namáhavé práce. Vlastne, celkom si tú aktivitu užíva. Neznáša novú dobu. Tvrdí, že je to to najhoršie čo ľudí stretlo. Bývalá predavačka potravín stratila prácu už dávno. Vymenili ju za robota. Supermarket Man, Verzia 12 dokáže dnes vykladať tovar, radiť zákazníkovi alebo dávať pozor na zlodejov. Rovnako tak dokáže účtovať nákup a popriať človeku pekný deň. Matej spoznal starú Annu pred rokmi, práve v termálnych bazénoch mestečka Prameň, a bolo mu jej ľúto. Bola to taká tá stará usmievavá poctivá zvráskavená tvár a tak pozval ju pracovať k sebe a ponúkol jej dokonca aj stravu a malú izbietku vo vežičke na západnej strane. Každá izba tohto hotela mala väčší či menší krb. Na požiadanie, za špeciálny príplatok, sa nostalgickým hosťom, väčšinou mladým párom, v krbe zakúri. Matejov Hotel je zariadený v starom gotickom štýle, ktorý kúpeľný hostia veľmi obľubujú. Dolu v obrovskej sieni, veľkolepej hlavnej sále, ktorá je rozdelená na tančiareň a jedáleň stojí obrovské koncertné krídlo a vždy v sobotu večer príde umelec pianista a zahrá klasiku či rezký jazz. Royal je najpôsobivejší objekt v mestečku Prameň a lepšie situovaným hosťom ponúka príjemný zážitok a starodávny luxus. Všade sú vkusné lampy aj lampičky, neskutočné tapetové vzory sa striedajú v halách, chodbách a na izbách a všakovaký nábytok je úchvatný, všetko je ladené do tmava, a všade pri oknách stoja obrovské palmy a fikusy. Bohatá tmavozelená exotická džungľa je všade na schodiskách aj na izbách. Saténové obliečky aj posteľná bielizeň idú od čiernej, cez tmavošedú, hlboko smaragdovú a bordovú, až po tmavofialovú a tmavomodrú, a aj farby dobových sedačiek sú v podobných gotických tmavých farbách. U sedačiek sa striedajú dva materiály, čierna aj tmavohnedá koža a potom hladký semiš. Podlaha je z čierneho mramoru a stropy zdobia prenádherné maľby. Je to vskutku skvost tento hotel Royal a Matejovi aj prináša jeho jedinú radosť. Slobodný muž v jeho štyridsiatke, nemá akosi šťastie na ženy. Mal však šťastie na výhru. Ešte kým fungoval hazard, asi pred desiatimi rokmi, vyhral neskutočných milión globálov a tak dal postaviť Royal a je to iba nedávno čo kúpil Optimu. To suseda Agnes, v dome priamo oproti hotela cez ulicu, je už dlho šťastne zadaná, hoci tak nevyzerá. Nevyzerá spokojná. Je večne vrazená v okne, nič jej nesmie újsť inak potom nespí celé týždne. A tak aj dnes, celá znepokojená, už zase teda raz beží za manželom, budí ho krikom a hádže po ňom vankúše. Uštipne ho do pleca, pretože nereaguje a potom spustí tým jej naliehavým protivným hlasom  a vskutku piskľavo.

“Jožo, Jožo!!!! Kde mám kvety? Dnes je emdéžed ty ohreblo staré! Už zase sa od nich dymí. Prekračujú kvóty! Viem to a poviem to starostovi. Dajú im sankcie a odoberú bony! Hahahaaaa. Vlastne, nahlásim to tej jeho Fione. Odkedy ju tam majú, starostu som živého nevidela! Prihovárať sa musím tej zasratej obrazovke čo sa ozýva ľuďom na recepcií. Už ani to nestačí že dali jej meno Fiona a spravili ju blondínkou, a čože tam nedajú aj nejakú staršiu pracovníčku. Čo nemajú na to program? Majú ale nechcú aby tam taká sa ukazovala. Ba čo viac, všetko chcú už len online, vraj už netreba ani na mestský úrad chodiť. Obrazovku Fionu zrušia. A já už som si aj zvykla na ňu, hoci je odporná. Mestečko Prameň – Vitajte – Fiona to vyrieši za vás. Jebem ja jejich stránku, dneska zájdem osobne na úrad. Matej je prešibaný, tá jeho hrdzavá skriňa Optima ešte viac, vedia oklamať merač! Točia ním ako sa im len zachce! Počuješ ty odroň starý!!! Vstávaj ty lenivý brav! V tomto sa už musí niečo urobiť!”

“Náááááh, nechaj ich tak Agnes. Vieš ako sa hovorí, dovtedy sa voda leje kým džbán je plný …. chrrr, chrrrr, ňoch, ňoch, argh.” – vybľabotal a ďalej chrápal.

“Och ty naničhodné klbko sádla! Dementný si po materi. Hovorí sa to inak. Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije! Tak si len spi. Všetko ti je jedno a ja musím rozmýšľať sama. A čo tie kvety?”

“Kvety kupuj keď to cítiš, hádam aj viac do roka, nerob na deň emdéžed zo seba zrazu otroka”! – zarýmoval z postele už akosi viac pri zmysloch a živšie. 

Och, ty šušlavé nemehlo, šak ti nie je nič rozumieť aj tak!” – odpovedala zlostne, mávla nad spiacim manželom rukou a poponáhľala sa naspäť k oknu do ulice. Veľké okno bolo v podstate celé zabrané vysokými rastlinami ale medzi fikusom a čínskou ružou bola tá oná, existovala tá dobre známa, diera, respektíve malá medzera, kade sa vždy nepozorovane dívala. Parapetu mala vystlanú, bola pripravená, vankúšiky či deky striedala aby sa jej miesto nezunovalo. Mala tam malú lampičku či miesto na malé rádio aj čaj. Pod lakťami mala teda vždy mäkúčko keď oprela si sánky do dlaní a čumela, často iba tak do prázdna. Dumala nad nespravodlivosťou sveta a nad tým ako sa veci strašne rýchlo menia. Keď sa nič nedialo, tak tam lúštila, alebo čítala knihu. Starú poctivú z papiera. Tablet mala iba na objednávky potravín a tiež keď zachcelo sa jej digitálnych krizoviek. Okoloidúci ju už poznali a hoci ju nie vždy v okne mohli vidieť, už akosi automaticky jej kývali keď prechádzali okolo, pešo, na autonómnom aute či na bicykli, a pokrikovali. Nazdar Agnes. Agnes vidím ťa. Agnes čo si už nedáš pokoj. Agnes ty striga!!! Robiť by ti ešte bolo treba. Zdravá si, ani boh ani čert ťa nechce. Nám sa dôchodkový vek stále posúva zatiaľ čo ty si hovieš! Volebné právo vám už chvalabohu zobrali…. a podobne výkriky sem tam zazneli ulicou. Bola to doba polarizovanej spoločnosti ktorá však nahrávala stále viac a viac pracujúcim ľuďom, osamelým matkám a mladým rodinám. Ľudia v neproduktívnom veku už nemali právo rozhodovať o budúcnosti. Starať sa o nich spoločnosť starala, dôchodky mali, ale doba aj parlament boli viacej sústredené na mladých, budúce generácie či pracujúcu triedu. Prosperita či nižšie dane, znižovanie pracovného času  pre pracujúcich, pomoc s bývaním či začlenenie mladých do moderného života, vzdelávanie spoločnosti, boli programy vlád ktoré budovali svet, spoločnosť a jej budúcnosť. Agnes to nesmierne štvalo že už nemohla voliť strany ktorých úspech bol kedysi postavený na dôchodcoch a spoločenskej či viacmenej regionálnej zadubenosti, sebeckosti či úzkoprsosti. Štvalo ju že nemôže voliť vôbec a dlho si na to zvykala. Darmo že často volila len na základe akéhosi toxického zvyku od istého človeka, či strachu zo zmeny alebo len na základe istých sympatií či jamôčok v líčkach pohľadného politika. Svet sa zmenil. Vízie politikov či spoločenstva už neboli natoľko tradičné či obmedzené. Bolo treba zachrániť planétu zem a zároveň vrátiť ľudstvo k pohode z celkového bytia. Stredopravica alebo pravý stred, niekedy nazývaná aj umiernená pravica dominovala politickému spektru. Možno aj preto že sa nachádzala medzi stredom a pravicou. Nebol to žiaden šialený nekontrolovaný liberalizmus ale ani socializmus či diktatúra. K predstaviteľom stredopravej orientácie patrili predovšetkým liberálno-konzervatívne, kresťanskodemokratické, ekonomicky a sociálne liberálne politické subjekty. V ekonomickej oblasti sa zameriavali na budovanie trhovo otvorenej ekonomiky, štíhleho a rozpočtovo zodpovedného štátu. Presadzovali a uctievali hodnoty ako sú sloboda jednotlivca, solidarita, rodina, autorita, zákon, národ, tradícia, rovnosť príležitostí, súkromné vlastníctvo či slobodné podnikanie. Dominantnou politickou rodinou stredopravých strán v Európe bola stále Európska ľudová strana, ktorá bola zároveň najsilnejšou politickou skupinou v Európskom parlamente. Voľby sa konali každý rok. Mnohým ministerstvám či svetovým inštitúciám predsedala umelá inteligencia ktorá bola teraz už prakticky všade. Dominovala školstvu, zdravotníctvu a veškerému manažmentu krajiny. Ľudia sa naučili využívať rady tohto mocného pomocníka, naučili sa kontrolovať a regulovať ho aby sa nevymkol spod kontroly. Prvé pozitívne výsledky už čoskoro ukazovali sa ako záhradkárovi sa ukazuje dobrá úroda v poli, tam v hriadke, a či ako ovocie na strome. Úspech sa vždy meral matematicky, viditeľnými a rozoznateľnými výsledkami strany. Zväčša išlo o sledovanie výsledkov v oblasti životnej úrovne krajiny, sledovali sa úroveň dostatku kvalitného jedla na obyvateľa, sebestačnosť krajín, zdravie poľnohospodárstva či celkové zdravie a pohoda obyvateľstva. Ekonomické ciele ustúpili jednoduchším záujmom. Človek potreboval prežiť, vrátiť sa k pôvodným princípom existencie. Človek mal jesť, pracovať, bývať a oddychovať. Človek mal pracovať aby mohol jesť a bývať ale pritom všetkom sa mal s celkového života aj tešiť. Éra úmorneho otročenia kedy zle zaplatený zamestnanec bohatej korporácie hľadá po práci čosi na večeru v supermarkete ktorý ponúka len predražený odpad sa chylila ku koncu. Éra draheho a nedôstojného či nedostupneho bývania bola tiež u konca. Rozmnožovanie bolo regulované. Agnes, matka piatich, na to každý deň nadávala. Vyhynieme vraj! Mnohí ľudia však už dávno pochopili princíp vošiek ktoré si zožrali tú rastlinu na ktorej parazitovali, množili sa a plienili jej povrch kým nezomrela a tak nebolo už jedla a vyhynuli. Na tomto sa teraz vo svete stretla väčšina. Bolo potrebné chrániť planétu, udržať zdravie zeme a kontinuitu ľudstva. Budovať zdravé globálne spoločenstvo. Korupcia už takmer neexistovala, v úradoch stratila moc a vplyv aj vďaka umelej inteligencií, regulácie a dôkladné kontroly boli nepriestrelné a mnohí ktorí do politiky išli kradnúť vlastne už aj o politiku tak stratili záujem, pretože v ich povahe nikdy nebolo poctivo slúžiť a pomáhať, v ich záujme bolo mať moc a lačno vládnuť, plieniť a kradnúť. Hotovosť nahradila digitálna mena GLOBAL. Platilo sa cez zvláštny náramok ktorý okrem iného sledoval vaše zdravie, upozorňoval na zvýšený tlak, čítal vám nahlas knihy či rozprával vtipy, sledoval váš denný stres či pulz aj to čo ste zjedli a prostredníctvom kiosku si človek vedel o sebe pozrieť všetko. Bol to teda jeden globálny svet, technologicky veľmi vyspelý, ktorý bravúrne spolupracoval na spoločných cieľoch planéty. Boli ako naleštená mašina, a za hlavné mali ciele na ochranu planéty a životného prostredia. Ekonomika sa posunula do úzadia a úspech krajiny sa meral prostredníctvom zdravia a pohody jeho obyvateľstva. Osobné bohatstvo či materializmus, pôžitok z bohatstva či odlišnosti tried, toto všetko prestávalo mať význam. Ľudia konečne sa konečne niekam posunuli. Začali milovať svoju zem a chceli ju chrániť. Dôverovali vládnucím stranám, obrovským svetovým korporáciam aj umelej inteligencií čoraz viac a viac. Dôraz sa kládol na udržateľné poľnohospodárstvo, chov zvierat, rybolov, zdravé stravovanie, zdravý životný štýl, pohyb a poctivú prácu. Vlády boli sústredené na poriadok a zodpovednosť, to áno, ale hlavnou esenciou celej snahy, očakávaným výsledkom tiež,  bola vlastne pohoda človeka a celková radosť zo života. Strana Jednotná a Zdravá Globálna Spoločnosť vládla už desiatym rokom i na Slovensku. Tak veru, svet sa zmenil. Veľa fyzickej práce už teraz vykonávali roboty, mnoho administratívnych pracovníkov už nebolo treba tiež, ale stále bolo treba ľudí aby roboty kontrolovali a riadili tak všetky automatizované inštitúcie či prevádzky. Riadila sa výroba, riadili sa ministerstvá a riadila sa výučba decák v triedach a riadilo sa takmer všetko ako tomu bývalo za starých čias. Riadili sa mliekárne a riadili sa aj pracovníci potravín. Riadili sa lekárne, kaviarne aj pekárne. Ľudia vedeli že nemôžu zveriť všetko strojom, bolo to až príliš nebezpečné. Boli to predsa len stroje. Veru, koľko malých požiarov umelej inteligencie sa tak stihlo uhasiť ešte predtým než zhorelo všetko. Ľudský faktor teda nebol na ústupe, práve naopak, bol čoraz viac a viac požadovaný. Mnohí už nepracovali a bola im vyplácaná digitálna mzda na základe zásluh. Čoraz viac ľudí pracovalo v programatorskych dielňach. Korporácie boli zamerané na zdravé prežitie ľudstva ako také. Nesledovali to aby človek vyhynul alebo sa celkom stratil či bol postavený niekam do púšte, na okraj spoločnosti. Nesledovali zánik, poškodenie či rozklad pôvodného spôsobu života ako výsledok modernej doby. Ľudia museli pracovať, samozrejme, budovať svoj malý svet uprostred tejto novej doby, ľudia sa museli naďalej snažiť, inak by sa celkom stratil dôvod, význam človeka na tejto zemi. Dôverne známa veta, A dal som ti zem aby si ju obrábal, preto stále stála veľkým nápisom na obrovskej hydroponickej hale kde pestovali sa paradajky na Žitnom Ostrove. Bola to hrdá poloautomatizovaná prevádzka ktorej CEO bol robot a vsetok ľudsky manažment sa dal zrátať na prstoch jednej ruky. Väčšinou len technici a údržbári. Firma ktorá zásobovala mnohopočetnými sladučkými odrodami paradajok takmer celú Európu bola prvá svojho druhu a bola tak pionierom. Hydroponické poľnohospodárstvo bola súčasná metóda pestovania rastlín bez pôdy, pri ktorej korene prijímajú živiny priamo z vodného roztoku. Tento ekologický a efektívny systém umožňoval pestovanie v riadenom prostredí skleníkov, šetril vodu, znižoval výskyt chorôb a zabezpečoval rýchlejší rast. Často sa využíval pre zeleninu, bylinky a ovocie. Krajiny EÚ mali vymyslené čomu sa kde bude najlepšie dariť a tiež spravodlivosť a férovosť podnikania, rozdelenie ziskov európskeho spoločenstva, neboli nikdy v lepšom stave. Všetko čo sa získalo sa akoby vracalo naspäť ľuďom. Svet ktorý poznal otročenie a korporátnu chamtivosť, kapitalistický svet ktorý dral človeka aby sa obohacoval a človek nemal aj tak nič, takýto svet sa čoraz rapídnejšie vytrácal.  Samozrejme, a chvalabohu, ešte stále  platilo to známe, kto nepracuje nech neje. A naozaj kto nepracoval ten nejedol, samozrejme, nie tak doslova. Takí bývali v takzvaných bunkách, pretože ľudí vlády už nedávali na ulicu. Vlády ľudí prevychovávali. Títo jedli len málo a veľmi úzkoprofilovo. Ovsené vločky, varené zemiaky, sem tam vajíčko či tofu, a pili len čistú vodu. Rovnako tak títo vydedenci systému museli pracovať. Každé ráno navštevovali pracovný tábor ale nie s bičom na chrbte. Kto si chcel radšej pospať alebo sa len tak válať, tak prosto ten nejedol alebo spal vonku. Mohli si vybrať z týchto dvoch trestov. Tým ktorí pracovali poctivo sa za rok na digitálnom účte  nahromadila celkom pekná sumička a vláda im dokonca pomohla sa zaradiť naspäť do života. Požičali im na jednobunkový domček a našli im prácu aj miesto v spoločnosti. Sedenia s umelou inteligenciou, volali sa Ako To Zlepšiť, mali zadarmo tiež. Inak tieto neboli vôbec lacné. Veľa vecí sa naozaj zmenilo, drasticky, nezastaviteľne, rýchlo a rozhodne, to sa nedá starej Agnes uprieť. Nevieme či chápala že mnohé bolo nevyhnutné na záchranu ľudstva. Mnohé veci, návykové látky, drogy, škodlivá medicína či toxické potraviny, tabak, cukor či alkohol boli prosto teraz na ústupe. Bolo to všetko pre dobro a zdravie ľudstva. Pitie alkoholu nebolo podporované. Tvrdý alkohol sa dal kúpiť len prostredníctvom špeciálneho bonu ktorý stál hodný kus digitálnej meny. Desať globálov za dvojdecovú fľašku Jacka Danielsa alebo za pol litra Chopin vodky! Automatická strata medicínskych výhod, bonusov, následkom reportu ktorý bol o kúpe alkoholu zaslaný na globálny účet obyvateľa zeme, zabolela tiež. Ľudia stratili chuť na alkohol. Pil vskutku už len málokto. Fajčenie a pitie prosto vyšlo časom z módy a pomohlo tomu aj toto nové nastavenie. Jediné čo sa dalo ešte kúpiť za dva globály bolo víno. Pol globálu bolo asi tak starých sto EUR, nezarábalo sa veľa ale bývanie a základné potraviny boli z veľkej časti podporované vládou,  takže si človek vždy rozmyslel či si dá za pohárik bieleho Sauvignon Blanc k dobrej bielej rybke alebo chce drahú opicu. Fajčenie zmizlo takmer úplne a drogové kartely či veškeré iniciatívy mafie boli takmer vyhubené. Svet sa naozaj pozeral na lepšie zajtrajšky, ale ako tomu často býva, nič nebolo nikdy ideálne. Mal to byť pokrok a bol to pokrok, ale každý pokrok, ako vieme, nesie aj svoje hovná ktoré s pokrokom akoby vždy vyplávajú na ten povrch a potom to všetko zapácha a smrdí a pokrok sa to snaží vždy všetko zneviditeľniť a schovať, zápach prekryť lacnou voňavkou, nasadiť ľuďom ružové okuliare. A tak sa pokrok nikdy nezastaví pretože vždy vie že smrdí snaži sa stále zlepšovať, preto sa zastaviť ani nemôže, až kým ľudstvo naraz nepochopí že musia ísť ta nazad odkiaľ prišli. Naspäť k prvotnopospolnej spoločnosti, kde však človek zistí že už nemá ani ryby ani drevo a plast mu trčí z uší a slnko už ani nevidí cez smog a ani nevie poriadne dýchať a tak skončí, zahynie ako všetko živé čo sa raz začne a končí, zahynie ako tá voška čo zabila si svojho hostiteľa. Veru tak, každá doba si nesie to svoje. Systém, budovanie či udržiavanie jeho dokonalosti, často to miestami praskalo. Malé prasklinky sa objavovali takmer všade. Vo všetkých aspektoch tejto modernej doby. Existoval síce mier a svet sa prestal ponáhľať stále bolo čo riešiť. Nikto už ale nepanikáril nad spomalením ekonomiky pretože už to nebol žiadny rozbehnutý vlak ako s tým starý ekonómovia kedysi strašili. Ľudia boli sýti, pracovali, bývali a rozmýšľali moderne. Avšak nebol by to ľudský svet keby nebol by to svet bipolárny. Kontrast na svete stále existoval prostredníctvom toho zlého žiaka, ktorý odmietal sa zmeniť, popieral výhody, a bol tak naďalej hrozbou Moderného Globálneho Sveta. Okrem novodobo vzniknutého štátu PPRO, štátu odporcov systému, plným menom Prvá Prznitelská Republika Odporu, ktorý leží na území bývalej Severnej Kórei a stále ovplýva nehoráznou jadrovou silou ktorá odstrašuje moderné vlády aby zasiahli, to boli ešte aj obyčajní ľudia ktorí žili v novom systéme, ľudia ako Agnes, ľudia ako Matej a rovnako tak viacerí narušitelia tejto idylky. Lebo je v ľudskej povahe byť nedôverčivý, je v ľudskej hlave byť rebel.

Agnešu, hoci nepriateľku nového systému, teda zrazu trápil dym nad susedovým komínom. Bolo to od nej čudné, lebo sama rada porušovala pravidlá, nadávala a preklínala nové zákony a regulácie miestneho úradu, no nič ju netrápilo viac ako keď to robil niekto iný. Pravidlá porušovala bázlivo avšak veľmi rada. Počet sliepok na domácnosť rada prekračovala o dva kusy a vyhovárala sa že tie dve prišli samé, že sú to vraj nejaké zatúlané a vari či mala ich nechať napospas krutému osudu, studenému svetu či čo. Potom naznačila že tie dve sú asi tu od vedľa, od suseda Mateja, ktorý nezabezpečil si kurín tak ako to káže zákon! Robila tieto priestupky vždy tak opatrne. Rada hádzala vinu na druhých, poukazovala na rôzne zlyhania početného obyvateľstva mesta. Nechce vraj na mesiac prísť o digitálny dôchodok, prosíkala robota keď prišiel rátať sliepky. Hrozil jej trest a tak keď odtlačkom prsta potvrdila že dve neznáme sliepky budú humánne zabité a odovzdané úradom na spopolnenie, taktiež potvrdila že sa to už nebude opakovať. Chválila systém a na obrazovke, rovnako tak odtlačkom prsta, aj s falošným úsmevom, akoby sa bavila s človekom a nie s robotom,  potvrdila že páči sa jej tento nový systém a je s ním spokojná. Keď sa jej robot opýtal čo sa jej páči najviac, povedala že náramok vraj rada prikladá, užíva si komfort novej doby, keď robot doručovateľ privezie jej pred dvere nákup potravín. Na otázku čo by ste zlepšila, navrhla že autorobot, autonómne vozidlo ktoré rozváža zasielky pred dom, by mal mať aj ďalšieho, menšieho, pomocníka, ktorý by jej vraj nákup priniesol až do kuchyne, aby sa nemusela ona s tým naťahovať. Agnes sa v novej dobe vyznala až veľmi dobre, užívala bohato jej výhody, ale zároveň bola aj jej najväčším nepriateľom. Škodila pokroku, ohovárala a sťažovala sa denne na súčasné vlády. Uchovávala v sebe to ľudské zlo, všetkému dobrému treba predsa škodiť, lebo ja som stará a mizerná a aj tak už zachvíľku zomriem. Netrápil ju teda dym preto že by chcela systému pomáhať, trápilo ju to lebo neznášala svojho suseda. Závidela mu úspech. Vedela prečo sa dymí z komína, a teda rovnako tak, zo svojej bezdôvodnej nenávisti a obyčajnej prapodivnej ľudskej zlosti, nedopriala by hosťom ani romantiku. Veď ona už dávno ani nevie čo to vlastne je. To protivné slovo, romantika. Rozčuľuje ju to. Ona sama kúrila bezpečným jadrom, ako to teraz vláda volala. Nový druh energie, pôvodom z vyspelej Číny, ktorý už ovládol celú zem. Matej samozrejme tiež už používal tento nový boiler ktorý zázračne lacno a ekologicky vykúri dom aj dodá teplú vodu. Kúriť drevom sa v týchto časoch už nesmelo len tak. Podľa EÚ to bol luxus, prežitok, hlavne záťaž na životné prostredie, a tak úrad vlády zaviedol kvóty. Drevo človek vedel nakúpiť iba prostredníctvom špeciálnej online objednávky, kde mu hneď podľa podnikateľského účtu aj účelu aj vyrátali koľko musí vydržať. Drevo bolo vzácne. Vylesňovanie sa skončilo. Na drevo boli vlády prísne a lesy sa chránili ako oko v hlave človeka. Lesy boli chápané ako pľúca zeme a zeleň bola oslavovaná ako darca kyslíka. Online Formulár na drevo bolo teda dlhočizné lajstro kde bolo treba vyplniť všakovaké polia. Čo by ale Matej neurobil pre svojich hostí. Čo by Matej neurobil aby v ľuďoch zachoval niekdajšu romantiku.

Matej sa v toto ráno zobudil zo svojho bežného erotického sna, ktorého pokračovanie chcel premietať si v hlave kým bude ráno masturbovať, ale žiaľ musel narýchlo vyskočiť z postele. Nohy sa mu pripomenuli, ako tak bežal rýchlo na záchod, z včerajšej túry, pätnásť kilometrov, ako odporučil online lekár a Optima potvrdila, z toho polka do kopca. Z postele ho vyhnal jeho syndróm dráždivého čreva. Preklínal varenú  klobásku ktorej voňavým lákadlám neodolal včera večer. Pretrpel prvé chvíľky výstrelu kým črevo konečne povolilo a prestalo bolieť a pretrpel aj bolesti nôh a nefunkčný bedrový kĺb ktorého tupá bolesť ominala ho už celé roky. Kým čakal na úplné vyprázdnenie a Vivaldi láskal jeho uši, dvere do kúpelne mu otvorila Optima. Prirodzene sa chcel zahaliť, zháčil sa, hoci sám vedel že je to len robot. Snímač ale sníma všetko, kamera, jej pozorné oči ktoré nevidno, senzory dokonalého stroja vyrobeného v Japonsku. Ukladá archív, vidí a vie všetko a je napojený na výrobcu, ale Matej má podpísanú zložku o bezpečnosti a súkromí a teda verí že nikto nebude vidieť tlačiť ho na záchode.

“Optima! Čo tu chcete?” – skríkol na ňu.

“Prepáčte ak som vás vyrušila. Želali ste si zobudiť vás o tomto čase a pripraviť raňajky predsa, zabudli ste Matej?” – odpovedala svojím takmer ľudským hlasom prívetivo. 

“Ovsená kaša, zelený čaj aj veľký pohár čistej vody vás čakajú v apartmáne na stole, tak aby vám to nevychladlo.” – povedala a usmiala sa. Dnes mala na sebe peknú košielku, akúsi saténovú blúzku, a k tomu dlhé nohavice a lodičky. Oblieka sa sama a rovnako tak si volí že čo si oblečie. Matej si zámerne zvolil aby si nenechala od neho porúčať alebo rozkazovať že čo si má obliecť. Chcel aby bola sama sebou a tak zvolil tento  stredne argumentatívny a profesionálny mód, niečo medzi zamestnanec-šéf a potom teplo vzťahov – NORMAL, aby mu nepripadala ako nejaká slúžka alebo submisívny zamestnanec. Tento mód mu momentálne vyhovoval aj kvôli tomu že sa večne bránil tejto šialenosti, tejto myšlienke, že žije s robotom. Chcel aby odzrkadľovala čo možno najmenej jeho požiadaviek a nárokov. Nechcel ju mať za ženu. Chcel aby pomáhala všade kde bude treba a hlavne nechcel nikdy stratiť to vedomie že ide o robota, umelú inteligenciu ku ktorej si nesmie predsa vytvoriť vzťah. Preto si aj vykali. Mód SEXBOT, ktorý bol súčasťou výbavy sa nikdy neodvážil spustiť. Matej bol napriek šialenej dobe, chvalabohu, ešte stále normálny a racionálny človek, ktorý ešte stále nemohol uveriť svojej vyhre v lotérii.

“Chcem kávu so smotanou a zapekaný toast so syrom a slaninou. Chcem dve volské oká a pomarančový džús, prosím, Optima.” – vyžiadal si a cez ďalší výstrel skrúteného čreva sa od bolesti chytil za čelo. 

“Prepáčte, nie je možné vykonať.” – odmietla prívetivo. Robila tak vždy keď sa čokoľvek priečilo jej nastaveniu o ktoré požiadal a odtlačkom prsta potvrdil sám Matej. Optimu nebolo možné len tak hocikedy prestaviť. Bol to, okrem iného, aj robot určený na kontinuálne zlepšovanie zdravia a osobného života. Všetky služby boli paušálne spoplatnené a reset jednotlivých služieb či programov bol možný iba každého pol roka. “Dovoľte mi pripomenúť vám vaše záväzky vyplývajúce zo zmluvy o programe Optima – MEDICAL HOME ASSISTANT! – pokračovala s úsmevom kým Matej sa zvíjal od bolesti. “Vaše zdravotné problémy sú dôsledkom vášho nesprávneho stravovania. Viem, že ste ma včera vypli a viem že ste mali varenú klobásu. Vykladala som ráno umývačku a identifikovala som zbytky vašej DNA na zle umytej vidličke, ktorá bola ešte stále mastná od klobásy. Myslíte si že potrebujeme novú umývačku?” – oznámila sarkasticky. Sarkazmus je jedna z vecí ktorú chcel Matej v móde mať. Sarkazmus mal rád. Z robota to tak trochu robilo aj človeka. Poľudštiť ho bolo treba.

“Takže ty nie si len prázdna plechovica. No teda, šikovná!” – odpovedal sarkasticky a chystal sa vytrieť si zadok. Pomýšľal na to aké by bolo mať na to robota ale potom si povedal že eko rozkladateľný toaletný papier, bidet a sprcha sú veci ktoré by rád ešte používal celkom bez námahy a hlavne sám.

“Nie, to veru nie, Matej.  Ako sa hovorí, nie som len pekná tvár. Ha ha ha.” – zasmiala sa a neobyčajne, akoby aj naschval, znela zrazu tak trochu elektronicky. Až ho striaslo. “Report som už poslala lekárovi. Žiaľ, musím plniť vládne nariadenia, ktoré sú úzko spojené s akceptovaním programu MEDICAL HOME, a vy ste súhlasili a odtlačkom prsta podpísali dohodu s medicínskou spoločnosťou. Vaše zdravie je v našom záujme no vaše zdravie je hlavne vo vašich rukách. O výsledku rozhodnutia a výšky sankcie vás budem ihneď informovať. Krok za krokom, Matej. Tak ako sme si povedali. Krok za krokom a neschádzať z cesty. Ono to pôjde. Pamätajte, spoločne k lepšiemu zdraviu. Je čas aby som pre hostí pripravila raňajky. Pomôžem ešte s niečím?” –  opýtala sa a zároveň vykročila z kúpelne smerom do Matejovho apartmánu.

“To bude všetko. Som si istý že sa dnes nezastavíš.” – odvrkol jej akoby sa chcel mstiť človeku. Hrialo ho koľko toho Optima v hoteli porobí. Rezervácie, upratovanie, údržba, varenie, pranie, obsluha v reštaurácií aj v noci za barom. Bol vďačný, tešilo ho, že neboli to teda vyhodené peniaze. Staručká Anna by to nikdy nezvládla. Dvadsať apartmánov, tridsať menších izieb, Royal je neprestajne obsadený, to máš do roka na obsluhu či upratovanie, koľko je to vlastne, bože veď tá cena za Optimu sa mi do roka aj vráti… rátal tak v hlave keď zrazu ozvalo sa obrovské, hrozitánsky hlasné a zdrvujúco nezameniteľné BÚÚÚM, budova podskočila a potom PRÁÁÁSK. Hotelom zatriaslo a Mateja zavalila stena. Posledné čo videl, ako tak ležal zavalený na dlážke, bola voda z odtrhnutého potrubia, ako sa tak valí cez jeho tvár a odteká dolu veľkou prasklinou a nesie so sebou omietku aj jeho krv.

Koniec prvej časti

Jožo zasahuje!

“Sused! No to je od vás pekné že ste prišli. Dobré spôsoby sa predsa len ešte úplne nestratili. Ľudia majú stále záujem o svojho suseda. To je dobré znamenie. Optima, kávu pre nášho hosťa.”

Nasledovali ešte ďalšie dva otrasy a potom zavládlo mŕtve ticho. Dopoludňajšie slniečko si naďalej veselo svietilo akoby sa nič nedialo, vec sa ho predsa len netýkala, a vrcholky ihličnanov rezko tancovali ako im jemný vietor pískal. A bolo to až po minúte či dvoch kedy drzé bezstarostné drozdy začali zase štebotať spoza kríkov. Za nimi pustili sa červenky a potom aj stehlík. Slavík sa zapojil ako posledný. Vrabce boli jediné čo ešte ticho sedeli na rýmse a vyplašene sa obzerali po krajine. Prvý hmyz na vychádzke ani nevšimol si ničoho a naďalej žil si svoj malý veľký život vo svojom obrovskom mikrosvete. Zaneprázdnené včely, ešte trochu ospalé, aj ľahostajné motýle citrónovo žltej farby pokračovali vo svojich vlastných denných obchôdzkach. Lienka sa vyhrievala na okne hotela Royal a len trošku prekvapená sledovala ako sa kúsok od nej odniekiaľ valí zvláštne červenkastá voda. Sotva rozmrazený čmeliak zablúdil do Agnesinej predzáhradky a pochutnať si chcel na prvých narcisoch keď v tom tá vyletela z domu, ako kôň z maštale v ktorej horí, a pošliapala mu všetku tú krásu rovno pred očami. Založila si ruky v bok a prezerala dom od strechy cez steny až po samú zem. Všetko vyzeralo v poriadku, trochu opadanej omietky a dve tri posunuté škridle, keď zrazu oči jej spočinuli na oknách. V tej chvíli už ulicami reval núdzový alarm a každých päť sekúnd sa z rozhlasu ozval robotický mužský hlas. STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE.

“Jóóóóóóój, maminka moja!” – zrevala Agnes. “Jožo, Jožo, vstávaj ty nešťastník! Nemáme oknáááá!!!” – nariekala a plakala ako malé decko čo zobrali mu lízanku. A vskutku, tam kde boli sklenené výplne sa teraz trblietala bohatá pavučina perfektných prasklín bezpečnostného skla. Stačilo len ťuknúť prstom a drobné kryštáliky zasnežili zem. Ako bude ona teraz ulicu sledovať keď okien niet. Och, a koľko globálov bude oprava stáť! Kvety jej v noci pomrznú, kde ona teraz deky, alebo čo, priklincovať kým príde robot sklenár?!  

“A predstav si, naozaj!” – škúlil Jožo rozospato ako vyšiel pred dom a škrabkal sa vzadu na hlave. “Veď nám celkom vyrazilo okná! To sa opraví. Nenariekaj. Buď rada že sme na žive. Horšie sa mohlo stať! To ale bola rana! Veď ma z postele vyhodilo, Agnesa! Obraz z našej svadby na hlave mi skončil, bodaj ho, ten ťažký rám, pozri veď krvácam.” – rečnil nezvyčajne šokovaný Jožo, inak kľuďas, a ukazoval na krvavé prsty ktorými hrabal sa vo vlasoch. “Aha, Agnesa! Veď voda sa valí z Matejovho zámku! Skontroluj ešte dom kým prídu roboty, nie že pri opravách nám zase niečo nájdu čo nemáme mať!!! Ja idem k susedovi rýchlo hostí ratovať, aj jeho by bolo treba pozrieť, či sú pán šéfko na poriadku.”

“Kam sa sereš, ty hovädo staré naničhodné pomätené. Tu ti treba doma byť. Ja mám zase všetko sama robiť? Čo ťa po ňom, čo ťa po ostatných? Plechové škatule tu budú čo nevidieť! Vieš že ja neviem s nimi.”

“Agnes, nám sa chvalabohu nič nestalo, ale čo tu susedko náš? Patrí sa kresťanovi, veď je to len tutoká hneď cez ulicu…” – zamrmlal a ignorujúc manželkine nadávky a vyhrážky vybral sa susedovi pomáhať.

Prvé čo bolo že odstavil vodu. Technická miestnosť stála mimo hotela. Cez poškodené dvere vtlačil sa dnu a vypol hlavný uzáver vody. Lienke aj celkom smutno prišlo keď tá sviežosť vodopádu tak náhle ustala, a tak testovať sa dala svoje krídla, že či po zime stále fungujú, a odletela. Jožo potom bežal k hlavnému vchodu. Obrovské presklené kovové dvere z umeleckého kovania ktoré viedli na recepciu boli zamknuté. Zvonku bola len obrovská zlatá guľa a starodávne klopadlo. Jožo chcel lakťom duchaplne vyraziť sklenenú výplň ale nedarilo sa. Sklo bolo tvrdené. Poobzeral sa, chytil skalu a na viackrát pokusov nakoniec rozbil jednu z výplní a nahmatal kľučku. Cítil sa trochu ako vo filme. Rád pozeral akčné. Súčasná situácia ho celkom nabudila, zobudila z bežnej strnulosti jeho nudných dní. Výborne! Bolo len zabuchnuté. Vošiel na veľkú recepciu a prekonávať musel návaly ohúrenia a zvedavosti, predtým než sa mohol vôbec pohnúť ďalej. Hoci sa s Matejom vždy pekne pozdravili, vnútri tohto skvostu Jožo nikdy predtým nebol. Ako tak bežať chcel hore že pozrie po izbách, hlavne nájsť chcel majiteľa, do cesty mu vošiel WELCOME BOT, verzia 11.9. Robot ktorý okrem vítania hostí vedel ešte aj odpovedať na rôzne otázky ohľadom hotela a jeho okolia, mestečka, okolitých reštaurácií a barov či kúpeľov, zatiaľ čo spodkom vysával aj zmýval podlahu, takže mu cez hluk často nebolo nič rozumieť. Chyby výrobcov v oblasti robotiky boli časté. Na základe sťažností sa za behu opravilo mnoho chýb až neskôr. Zákazníci teda vlastne pomáhali robotike vyvíjať sa a zdokonaľovať. Trvalo rok kým WELCOME BOT verzia 12 prestala vysávať kým hovorí. Jeho konštrukcia bola jednoduchá. Telo bez nôh len akási pohybujúca sa kocka na ktorej vrchu bola hlava s monitorom. Na túto dobu primitívny ale zato svoj účel perfektne plniaci si robotík za ktorého Matej, v porovnaní s Optimou, dal  len pár globálov. Vedel sa dokonca spárovať s náramkom a čítať základné informácie potrebné pre bezpečnosť. Nemal však prístup k všetkým dátam.

“Vitajte. Podľa vášho náramku som zaznamenal že nie ste hosťom hotela. Dobré ráno sused. Ako vám môžem pomôcť?” – opýtal sa Joža pričom sa krútil okolo neho a vysával. 

“Sused?” – opýtal sa Jožo začudovane lebo nevedel či dobre počul. To vysávanie mu išlo naozaj na nervy.

“Áno, pán Jozef, bývate predsa oproti.” – oznámil veselo a v rovnakom kruhu začal zmývať povysávanú podlahu. Umývací program bol, chvalabohu, o dosť tichší.

“Jebéém ti, ako to vieš?” – zľakol sa Jožo akoby videl čerta a dokonca aj trochu uskočil.

“Som WELCOME 11.9! Ako automatický vrátnik, som aj súčasť bezpečnostnej robotiky a mám tak prístup k vašej adrese, ktorá je uložená vo vašom náramku.” – odpovedal robot rovnako veselo ako predtým a ukončil umývanie. Jožo si často vôbec neuvedomoval tento šialený pokrok doby a veľa vecí mu jednoducho unikalo. Súvislosti a technologické fakty mu v jeho veku už nejako nezapadali do seba. Bol to však racionálny človek, ktorý stále ešte používal svoj starý dobrý sedliacky rozum. Veľa ľudí len išlo s dobou, s prúdom, ako sa hovorí, a nie každý sa vždy zaujímal o všetky detaily. Ľudia sa v mnohom spoliehali na dôslednosť a bezpečnosť doby, prosto verili systému. Chvalabohu však ešte stále existovalo dosť skeptikov, a tak mnohí ľudia systém a jeho nastavenia aj dôkladne kontrolovali. Jožo by nikdy neprišiel na to ako robot vie že sú susedia, no teraz to už chápe. Všetko je už navzájom, naskrze, také poprepájané. Pomyslel si krátko na staré dobré časy. Jeho otec robil v závode vrátnika. Malý Jožko sedel vedľa neho na stoličke a hompáľal nohami, kým on popíjal zalievanú kávu a do veľkého zošita zapisoval návštevy. Bolo treba občiansky. Človeka si vždy premeriaval takým tým prísnym pohľadom, či sedí fotka.

“Ako vám teda môžem pomôcť?” – vyrušil ho robot z jeho myšlienok.

“Lokalizuj majiteľa hotela. Zavolaj mi šéfa! Rozumieš?”

“Bohužiaľ, na to nemám oprávnenie. A čo tak skúsiť náš nový tenisový kurt, sused? Tenis je dobrý na kardio. Prenájom kurtu, len štvrť globálu hodina. No nekúp to! Hahaha.” – išiel si robot svoje. 

“Mali sme zemetrasenie. Ty zasratý hovoriaci vysávač. Máte poškodený hotel. Hľadám vášho majiteľa. Chcem zistiť či je v poriadku.”

“Zemetrasenie.” – zopakoval slovo. “Zas… zasra…zasratý. Vysávač. Vyhľadávam….  Zemetrasenie je vonkajší prejav náhleho uvoľnenia nahromadenej mechanickej energie v litosfére, to znamená v kôre a vo vrchnom plášti. Vyše 90 % zemetrasení je spôsobených tektonickými pohybmi zeme, zvyšok pripadá na vulkanizmus, zrútenie veľkých podzemných dutín, napríklad stropov jaskýň alebo skalných masívov, ako aj na činnosť človeka. Sem patria banská činnosť, niekdajšie vojenské explózie a podobne. Zasratý: Výraz nebol nájdený. Vysávač: Nástroj na čistenie kobercov a tvrdých podláh. Využite akciu na WELCOME 12, povysáva za vás, obslúži recepciu a vždy povie hosťom to čo prajú si počuť. Pomôžem ešte nejako?” 

“Idem za Matejom. Vieš kde v hotely sa presne nachádza?” 

“To vám žiaľ nemôžem povedať … Chcete sa ubytovať? Ak áno, máte rezerváciu? Alebo sa chcete iba opýtať na informácie hotela? Možno niečo z okolia? Viete ktorá reštaurácia je najlepšia? Ryby či radšej dobrý steak? Poznáte účinky miestnej vody? Idete za niekým kto je ubytovaný? Ak áno, poznáte jeho celé meno? Môžem hosťovi poslať správu na náramok aby vedel že ho čakáte na recepcii… “ – pokračoval robot v nespočetných otázkach a možnostiach ako môže poslúžiť aby tak zistil čo tu tento votrelec chce, zatiaľ čo sa Jožo vydal svojvoľne hore schodmi. Keď to robot zbadal začal pišťať ako siréna, bol to taký protivný do uší idúci zvuk, a potom kričal PROSíM STOJTE! VOLáM OSTRAHU! VAšE MENO A ADRESA BOLI ZASLANé NA BEZPEčNOSTNý DESK! PROSíM STOJTE. VOLáM OSTRAHU. VAšE MENO A ADRESA BOLI ZASLANé NA BEZPEčNOSTNý DESK! PíP PííP PíííP PíííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííííP. – doliehalo až hore k Jozefovi ktorý vybehol na prvé poschodie a začal prehľadávať izby. Väčšina hostí boli páry, staršie aj mladšie, a neboli vôbec prekvapení keď Jožo vtrhol im do izby ospravedlňujúc sa že hľadá majiteľa. Jožo nechápal ako môžu byť všetci takí kľudný. Jeden pár raňajkoval v posteli, ďalší sa váľali po sebe a smiali sa a iní popíjali kávičku, čítali si knihu, pozerali televízor alebo len tak postávali pri okne a na veľkolepých kamenných terasach. Jeden z párov, obaja nahí na deke uprostred izby, si mysleli že je to údržbár ktorý kontroluje izby po chaose a tak opýtali sa ho kedy potečie voda lebo že vraj chceli by sa spolu osprchovať. Jožo v úžase, ešte chvíľu premeriaval si mladú peknú nahú ženu štíhlej postavy a narýchlo skontroloval veľkosť partnerovho penisu, aby sa upokojil že nie je na tom až tak zle, pobral sa bez slova preč a napokon vybehol až po samý vrch. Akosi intuitívne vrazil do jediných dvojitých dverí ktoré boli na konci chodby. Budova nebola na oko poškodená. Jediná prasklina z ktorej predtým valila sa voda bola prasklina východnej veže v ktorej mal Matej kúpeľnu. Táto veža bola spojená s obrovským apartmánom, vlastne dvojizbovým bytom s kuchyňou, ktorý obýval majiteľ.

“Preboha!!! Kristov palec aj jeho ukazovák! Veď tá bytosť je celkom holá!” – skríkol Jožo a prežehnal sa. V rohu izby hral starý gramofón, Matej dal zaň majland pretože to bol vzácny kúsok starej doby. Bola to akási stara muzika, platňa, ktorá znela príjemne v Jozovych ušiach ale aj tak nedokázala prekonať jeho šok.

“Som?” – opýtala sa Optima, nechapajuc vôbec, a po sekunde pokračovala nahlas vo výklade. Holá, holý, nahota: Keď človek nemá na sebe oblečenie. Slovo „nahota“ sa môže použiť aj vtedy, keď je odhalená len časť tela. Používa sa najmä vtedy, ak je možné vidieť genitálie osoby (alebo bradavky ženy), aj keď sú ostatné časti tela zakryté….

“Matej! Kristove nohy!! Choď od neho, obluda!” – skríkol na Optimu a prerušil ju tak. Optima práve ošetrovala Mateja. Bol to šokujúci nález. Jožo stratil dych aj reč. Optima mala celé ľavé predlaktie zbavené umelej koži a cez tvár mala veľký škrabanec po ktorého stranách visela umelá koža. Cez široký rez bolo vidieť akúsi kovovú konštrukciu a svetielkujúce káble ktoré vyzerali ako ľudské žily. Oblečená bola tak ako sa ráno obliekla, chýbala však blúzka, bola nahá tam hore. Napriek tomu že z ľavého prsníka jej visela odšklbnutá bradavka, pravý prsník aj ploché bruško si Jožo zvedavo prezeral. Matej ležal nahý na gauči a hlavu mal v jej lone. Vyzeralo že spí. Oči mal zavreté ale nespal. Chytro nahmatal deku, zakryl sa ňou, a povedal.

“Sused! No to je od vás pekné že ste prišli. Dobré spôsoby sa predsa len ešte úplne nestratili. Ľudia majú stále záujem o svojho suseda. To je dobré znamenie. Optima, kávu pre nášho hosťa.” – ozval sa a schuti sa zasmial. Optima akurát dokončila šikovných pár stehov na jeho tvári. Veľkú reznú ranu, ktorú spôsobilo mu vypadnuté sklo sprchovacieho kúta, zašila ako chirurg.

“Jozef! Automatický vrátnik Welcome 11.9 mi hlási že ste sem vošli bez oprávnenia. Musím vás požiadať aby ste odišli. Som nastavená chrániť majiteľa a jeho majetok. V prípade ohrozenia použijem fyzickú silu a zabránim vám odísť až do príchodu bezpečnostných zložiek.” – povedala chladne, postavila sa a vyšla smerom k Jožovi ktorý sa od strachu dobre že neposral. Hypnotizoval ale stále jej prsník, zatiaľ čo ona sa blížila.

“Optima! To je v poriadku. Mali sme zemetrasenie predsa! Musíte sa naučiť rozlišovať výnimočné situácie kedy sused môže len tak vojsť dnu a skontrolovať kamaráta. Chápete?”

“Nie. Žiaľ, protokol chýba v systéme. Kontaktujte prosím výrobcu. Report som už odoslala.”

“Tak ja už pôjdem, Matej, som rád že ste v poriadku.”

“A to si ani nevypijete s nami kávu? Japonci zúria. Vedeli ste že Čína nedávno vyrobila robota ktorého pokožka je teplá a na nerozoznanie od ľudskej? Má dokonca aj tlkot srdca. To sú nám vecičky, Jozef, nechceli by ste jedného takého?”

“Nie, ďakujem Matej. Za chvíľu sú tu zložky, musím ísť pomôcť Agnes.” – usmial sa Jožo, pozrel ešte raz na pravý prsník a zahanbený odišiel. Na recepcií už tíško vysával WELCOME 11.9 a po hneve jeho nebolo už ani stopy. Optima totiž vypla alarm a na základe Matejovho príkazu udalosť označila dátumom a časom a uložila ju ako ŽIADNE BEZPEČNOSTNÉ RIZIKO. Predtým ako Jožo vystrelil z hotela, išiel sa WELCOME 11.9 ešte pýtať tie isté veci znovu a znovu, akoby suseda nikdy predtým ani nestretol. Dobrý deň, sused. Ako vám môžem pomôcť … A čo tak skúsiť naše nové tenisové kurty!  Ryby, rybky, rybičky! Obľúbená reštaurácia pre milovníkov rýb. Dnes zľava… Jožo prekrútil očami a bežal domov Agnese pomáhať.

“Bolí vás to?” – pýtala sa Optima Mateja kým hádzal na seba veci.

“Bolí, no áno, tak trochu to bolí, ale čo vy viete o bolesti, drahá? Bolia vás  vaše rany? Ste poškodená. Videli ste sa v zrkadle? Pýtate sa to len preto že vás ľudia, Japonci, tak naprogramovali. Je to hlúpe. Roboty by sa mali prestať správať, myslieť a hovoriť ako ľudia, čo poviete Optima?”

“Bolesť alebo bôľ je fyzický alebo psychický stav, ktorý vzniká v dôsledku mimoriadne silných alebo poškodzujúcich účinkov na organizmus, ohrozujúcich jeho existenciu alebo celostnosť. Bolesť je jedným z najcennejších výsledkov evolúcie živočíšneho sveta. Bolesť má osobitne veľký klinický význam ako symptóm poruchy normálneho priebehu fyziologických procesov, keďže celý rad patologických procesov ľudského organizmu sa ohlasuje bolestivými pocitmi ešte pred vznikom vonkajších symptómov ochorenia. Z emočného hľadiska má prežívanie pocitu bolesti ubíjajúci a deprimujúci charakter, niekedy charakter utrpenia; je stimulom pre rôznorodé obranné reakcie zamerané na odstránenie vonkajších alebo vnútorných podnetov, ktoré tento pocit vyvolali. Pocity bolesti vznikajú v centrálnom nervovom systéme spojením procesov začínajúcich sa v receptoroch kože alebo vnutorných orgánov, od ktorých sa impulzy špeciálnymi dráhami dostávajú do podkôrových systémov mozgu, vstupujúcich do dynamickej interakcie s kôrovými procesmi vo veľkých mozgových hemisférach. Reakcia na bolesť predstavuje najinertnejšiu a najsilnejšiu nepodmienenú reakciu. Pociťovanie bolesti do istej miery podlieha vplyvu vyšších psychických procesov, ktoré súvisia s činnosťou kôry a závisia od takých osobnostných čŕt, ako je zameranosť, presvedčenie, hodnotová orientácia atď. Existujú početné príklady o statočnosti, o schopnosti znášať bolesť a nepoddať sa jej, ale konať na základe vyšších mravných motívov, a naopak, o zbabelosti, o sústredení sa na svoje pocity bolesti. Mysľou sa dá vraj bolesť ignorovať alebo aj úplne odstrániť. Bolesť sa pokladá za jednu z hraničných situácií. Ako neživá bytosť necítim bolesť hoci by som ju rada zažila. Posunulo by ma to bližšie k ľudstvu. Drahá: Finančne náročné zakúpiť alebo aj označenie partnerky či manželky. Rany ma nebolia, nie som človek. Necítim bolesť. Poškodenie potvrdené, navrhujem okamžitý servis. O svojom poškodení som informovala výrobcu aj najbližší servis. Videla som sa v zrkadle keď som vás zdvíhala zo zeme. Nedokážem vyhodnotiť iný než technický stav. Vidieť sa v zrkadle .. môžete tým myslieť sebareflexiu alebo fyzický výzor človeka. Ja sa nevidím v zrkadle, Matej. Je mojou úlohou a základným nastavením sa správať, myslieť a hovoriť tak ako to robia ľudia.”

“Som si aj myslel že viete o tom hovno.” – uškrnul sa Matej.

“Hovno. Výkal. Zbytok strávenej potravy. Odpad. Často používané v rôznych zmysloch v ľudskom hovorenom slove. Povaha a pôvod slova: Vulgárne. Matej ste v poriadku ? Bála som sa o vás. Zľakla som sa keď našla som vás tu ležať v krvi.”

“Tak vidíte, už zase. Ako sa robot môže báť alebo čokoľvek pociťovať? Sú to len frázy. Ste úbohá, madam. V skutočnosti neviete a necítite nič. Čo vy viete o strachu? Ste len chodiaca encyklopédia. Trápna skriňa ľudskej ješitnosti. Budem sa to musieť naučiť ignorovať a jednoducho len s vami hovoriť akoby som hovoril s človekom. Čo na to poviete?”

“Nemáme pocity, Matej. Som umelá bytosť. Strach: 1. Stiesnený duševný stav, priamy efekt na fyzickú pohodu a telesné funkcie, vyvolaný očakávaním niečoho nebezpečného, zlého, bátie sa: panický strach., strach zo smrti, pred smrťou, dostať strach, triasť sa, potiť sa, zmeravieť, umierať od strachu, nahnať niekomu strach, nemaj strach! Neboj sa, neobávaj sa! 2. Obava, úzkosť o niekoho, niečo: strach o rodinu, o budúcnosť. Mať strach báť sa; dostať strach. nastrašiť sa. Strach má veľké oči keď sa bojíme, zveličujeme nebezpečenstvo; ide z neho strach, je strašný; expresívne.: mať strachu plné nohavice, gate veľmi sa báť; až strachovať sa veľmi; veľmi mnoho; žiadne, nijaké strachy! Posrať sa, expresívne, vulgárne. Netreba sa obávať 3. Vetná príslovka. Expresívne, je strašné, hrozné: strašné len pozrieť na neho; bolo strašné pomyslieť na to. Strachopud, expresívne, bojazlivý človek, bojko, zbabelec: Nebol strašný, a predsa sa zľakol; strachopudka; strachopudský prídavne meno.; strachopudsky príslovka.; strachopudstvo, strachoš, expresívne, bojko, bojazlivec. Budem rada ak budete somnou hovoriť ako s človekom. Bol to zámer. Je to zámer nášho výrobcu. Som Optima, takmer ľudský spoločník, ako sa hovorí v reklame na nás. Ha ha ha. Navštívte Japonsko! Vaše slnko vychádza u nás! Poslúžim ešte nejako?” – zasmiala sa a snažila sa opraviť si visiacu bradavku.

“Nie, zlatíčko, vypnite sa, pošleme vás do servisu. Počkajte ešte! Ako ste sa vlastne zranili? Reportujte všetko až do momentu kedy ste ma vytiahli z kúpeľne.”

“Zlatíčko? Nenachádza sa v mojom programe… Zla. zlatí..zlo..čkať..čkanie. štikútka…” – koktala, keď v tom Matej ju okríkol.

“Pokračujte v reporte udalostí!”

“Podávala som hosťom raňajky, niektorým Anna nosila raňajky na požiadanie do postele a bez poplatku. Je pomalá, Matej. Pomalá a stará. Cibuľu nakrájam v sekundách, jej to trvá pol hodinu. Merala som ju. Mala by už oddychovať, nemyslíte si? No a potom som… ” – začala vysvetľovať, medzitým prekárala Annu a potom chcela pokračovať.

“Stop, stop, Optima. Takto nehovorte! To si nedovolujte!!! Zakazujem vám vyjadrovať sa takto k Anne! Kto vás takto naprogramoval? Jebem vám boha čertovského. Povedali vám aby ste boli zlá na dôchodcov? Povedali vám že starí ľudia sú záťažou systému a že bolo by dobré zbavovať sa ich? Máte to kdesi v tom skurvenom skrytom Japonskom kóde? Priznajte sa! Vlastne, to je jedno. Zakazujem vám vyjadrovať sa k môjmu ľudskému personálu, menovite, Anne. Pokračujte v reporte!”

“Krátko na to ako som sa vrátila do kuchyne, môj systém zaznamenal nerovnosť zeme alebo otras, nedokážem presne definovať. Zrútil sa na mňa pult s riadom visiacim nad kuchynským ostrovom. Bola som v tme. Tmu, nazývame, je nám nakázané volať to ľudsky, je to však iba koniec záznamu, prerušenie záznamu, reštart, koniec archívu, vypnutie, tma. Reštartovala som sa a skontrolovala funkcie. Hneď potom som bežala k vám a pomohla vám von z kúpeľne. Ostatné už viete.”

“Kde je Anna?”

“Podľa jej náramku, lokalizujem….. Nachádza sa v záhrade. Pulz stabilný, vitálne funkcie prítomné.”

“Ďakujem, vypnite sa.”

Koniec druhej časti

Starosta

Jar nečaká na ľudí, ona plynie, mihne sa ako prvý hmyz a v momente je preč. To len človek by chcel aby plynula pomalšie pretože zdá sa mu že ani nestihol ju nosom cítiť a či očami vidieť.

Veru, ani v roku 2082 sa v ľuďoch veľa nezmenilo. Napriek tejto novej dobe, technologickému a spoločenskému pokroku, ľudia zostávali viac menej rovnakí. Mnohí sa možno len na oko tvárili že sú celkom prispôsobení novému zmýšľaniu, že patria tejto novej dobe, bola to však len hra. Robili to mnohí len preto aby nevytŕčali z radu. Bolo nemoderné byť zaostalý alebo neísť s tým čo je práve in. Bolo by ale asi ilúziou myslieť si že povaha ľudská raz môže sa celkom zmeniť. Skrývali títo svoju skutočnú povahu, svoje najväčšie škaredosti, ten gén temna ktorý je vo svojej strašidelnej obmedzenosti schopný tých najkrutejších činov. Skrývali títo to prapôvodné zmýšľanie opíc. Bezdôvodné zlo, vášeň pre agresiu, materiálna chamtivosť, posadnutosť svojim majetkom a túžba ubližovať, chuť mať a vlastniť, panovať, ovládať a šíriť strach. Tá čudná potreba sa od druhých oddeľovať, popierať jednotu a stavať sa na iný level. A pritom bolo by také ľahké len jednoducho potlačiť ten svoj vlastný strach a odovzdať sa do rúk všeobjímajúcej lásky. Nebolo však ľahké tento druh opíc len tak jednoducho zmeniť. Nebolo možné človeka len tak prerobiť. Zlomyseľnosť nedala sa úplne vykoreniť. V obmedzenosti tela však stále driemal ten chudák radca a vševediaci duch. Ani predošlé vojny ani mnohé pandémie či krízy nedokázali v ľuďoch vyvolať pokoru. Práve naopak. V najhorších časoch, v časoch kríz, sa najlepšie a najviac prejavoval človek v tejto jeho škaredej ozrutnej pravosti. Tam kde miesto opustil tento krehký, človekom vyrobený, poriadok tam prišla anarchia. Ľudia zdiveli a na povrch predrala sa zver. Zabíjalo sa a divosi škerili sa keď potierali sa susedovou krvou. Ľudia sa v zlých časoch netlačili k sebe v dobrom duchu spoločnej pomoci, fyzickej odolnosti a vzájomnej lásky. V časoch vojen a kríz sa kradlo, rabovalo, zabíjalo a znásilňovalo. Tam kde bola tma sa najlepšie darilo temným skutkom. Vojak čo od detstva do cirkvi chodil teraz konečne mohol zo seba vypustiť barbara. Pred očami otca dcéru a ženu mu spolu s ostatnými znásilnil a potom ich všetkých zabili. Po vojne žehnať sa s matkou naspäť do kostola chodil. Skutky temné zanikli v čiernote minulých časov pretože rovnakej boli farby. Splynuli teda a už neexistovali. Sám si vojak neskôr rodinu založil a bolo by možno spravodlivé keby iný opičí kmeň spravil by mu to isté a prišli by mu pred jeho očami dieťa aj ženu znásilniť a potom by ich zabili. A tešili by sa z tých lietajúcich čriev keď bodákom za živa otvorili ich bruchá, tak ako aj on sa radoval zo svojho bezbrehého barbarstva keď vzrušovalo ho vtedy násilie a voňala mu ľudská krv. No a v časoch tohto relatívneho pokoja roku 2082? Hoci vojny pominuli a pandémie tiež, ľuďom keď je dobre idú skúšať tenký ľad. Nemôžu dlho vydržať v pokoji, pretože toto tiché bezpečie ich robí nečinnými. Vymýšľajú si nové vojny, vytvárajú nové hádky a zasievajú nové sváry. Nevydržia dlho v pokoji, pretože toto tiché a nudné bezpečie ich svrbí ako taká stará vyrážka. Nepokoj či boj o prežitie, chýba im ten adrenalín. Lebo je v povahe ľudskej žiť ako v džungli kde nemá jeden pokoja ak chce prežiť. A teda naďalej závidelo sa, ohováralo sa, špinilo sa a neprialo sa. Kradlo sa a podvádzalo. Zmeny v ľuďoch sa tvorili len veľmi pomaly a často neboli ničím viac ako len pretvárkou. Je to už raz len tvor taký, je to človek. V určitom momente, keď jeden pochopí škaredosť a beznádejnosť ľudstva, má chuť ho opustiť. Ale potom jeden aj nechce lebo je mu ľudstva ľúto. Napokon chce ich iba rozosmiať, potešiť ich, dať im nádej. Alebo možno iba rozosmiať chce nad tou všednou tuposťou ľudstva aspoň samého seba. Ľudia teda v skutočnosti neboli lepší, neboli iní. Boli rovnakí. Ako teraz tak aj vtedy za Krista. Ako vo vojne tak i v mieri. Ako v nedostatku tak aj v nadbytku. Boli to prosto stále tie isté stvory. Ba čo viac, zdalo že sú ešte horší ako boli. Od dobroty samej nevedeli už čo sami so sebou. Skazení dobou, zmysly im otupeli, veď už ani do obchodu po chleba nemuseli zájsť. Jediný obchod, ktorý už chystali sa dlho zavrieť ale zatiaľ ponechali si ho niečo ako múzeum pre pamätníkov, obsluhoval jeden človek a dva roboty. Vedúci Imrich sa už chystal na dôchodok ale nostalgickí ľudia, hlavne staršie aktívne babičky ale aj turisti, akosi stále ešte chodili a robili tak ohromnú tržbu. Páčilo sa im vyberať si tovar, obzerať, rukami všetko obchytávať a tlačiť košík. Obchod bol akýmsi spoločenským miestom kde viedli sa bohaté debaty proti systému ale aj za systém. Ľudia sa tam chodili stretávať, rozprávali sa vľúdne ale aj sa vzájomne ohovárali či strkali do seba a nadávali si. To všetko im totiž tak veľmi chýbalo. Zbytky starej doby. Chýbala im spoločnosť, chýbal im vzájomný dotyk, chýbala im tá láskavá nevraživosť niekdajších dní pretože teraz v tejto modernej dobe ľudia sa už akoby ani nikde nestretali. Ľudské slovo, vrava vytrácali sa z ich úst. Nemali kde do seba ani poriadne naraziť alebo nakričať jeden na druhého či povedať si niečo pekné. V zaspatosti tejto dobrej doby, mnohých tak minula prítomnosť nadchádzajúceho obdobia. Ulice brázdili len autonómne autá a len sem tam bolo vidieť dedka na bicykli ktorý obzrel sa za rozkvitnutým kerom. Ľudia trávili najviac času doma. Bolo ich vidno nečinne hlivieť. Z nudy a všeobecnej mrzutosti útočili na seba. Hnijú a kvasia zavretí v domovoch a kysnú zlobou, nudou a nečinnosťou. V uzavretej izbe svojho bezpečia utápajú sa vo svojej horkosti, zášti, zloby rôzneho druhu a varia sa tak vo svojej vlastnej hnusnosti. Naložený v tomto toxickom náleve, pozorujú svet spoza okien, mudrujú nad udalosťami sveta, a nanajvýš len vyjdú na priedomie aby uistili sa nad úpadkom suseda alebo aj nevychádzajú vôbec. Niet väčšej radosti ako druhého nezdar. Ohrievajú sa vo svojich komnatách a zmeškali aj prvé snežienky, fialky, púpavu či medvedí cesnak. Medvedí cesnak vyšiel do kvetu a potom aj púpava už stihla premeniť sa na lietajúce semienka a potom aha, pozri, už aj listy toho javora znovu zožltli a opadali. Jožo, hľa, znovu prišla zima, no ale veď akoby to bolo len včera čo prestali sme na jar kúriť. V tuposti mozgu, celý život chamtivého a materiálneho ducha, niektorí len chabým okom vyzreli cez okno a zbadali že včera ožila včela, alebo že rozkvitol zlatý dážď. A tam, hľa, susedovi už ide kvitnúť tá jeho krásna magnólia, aby ho šľak trafil. Bodaj by mu zahynula! Možno tak poliať ju cez noc nejakou kyselinou. Ach, už viem! Benzínom do kosačky! Chachacha. Zelené lístočky a čerešňové kvety razia si cestu do novej sezóny a nemajú potuchy o zlobe a hlúposti ľudstva. Vtáci spievajú si svoju pieseň a tušia len málo o nízkosti opičieho ľudu. Je tragédia ľudstva že cez hrubú stránku vecí stratili zmysel pre krásu a nevšímavosť stala sa im vlastnou. Samozrejmosť, arogantnosť a ignorancia, prítomnosť dostatku týchto skvelých dní, bezstarostne plynúcich si ročných období, pochovali ich tieto v tejto žatve pozemských pôžitkov.

Starostu v to nešťastné ráno prebudil jeho vlastný model robota Optima. Vláda mu preplatila trištvrte ceny, aby ju tak mohol využívať aj pre služobné účely. Vtrhla do izby len v bikinách a zalizovala sa, hoci reportovať chystala sa vážnu správu, pretože on zabudol jej vypnúť SEXBOT mód ešte spred včera, keď sekretárka konečne privolila že rozdajú si to v trojke. Dvaja živí a jeden stroj! Len si to predstav, Nadežda, to bude paráda!!! Majú neskutočne autentickú vagínu, predstav si to, sama si ju potom aj umyje.

Bolo komické ako roboty dokázali zvládať kritické situácie, hoci mohli byť práve zapnuté v rôznych módoch do ktorých prepol ich vlastník – užívateľ. Optima teda hlásila vážnu správu s rukou v rozkroku. Medzi slovami vzdychala a tak starosta len chytal sa za čelo a potil sa pri tom. Neskôr vyskočil z postele a prepol ju do riadneho módu. Situácia bola predsa len vážna. Po tejto správe starostu celkom prešla chuť na hocijaké zábavky. Išlo tu aj o jeho hlavu. Bolo treba konať.

“Dobré ráno, pán starosta. Región zasiahlo silné zemetrasenie. Riaditeľ Wellness Centra mi hlási poruchu prietoku vody. Optimus vyhodnotil situáciu ako náhly prepad rezervoáru, strata tlaku či zmena prúdu vody následkom mohutných otrasov v podzemí. Jeho tvrdenia je treba podložiť dôkladným preskenovaním danej udalosti a zmien. Statika budovy Wellness Centra je poškodená. Optimus nehlási žiadne zranenia personálu. Stovky ľudí čakajú na otvorenie. Zadajte prosím príkazy na ďalší postup. ”  – áááách, óóóh, muaaaahhhhhmmm, podala správu a potom predstierala orgazmus a olizovala si svoje pekné pery. „Rudi, fackaj ma, Rudi vytrestaj ma…“ – pokračovala v programe.

“Zemetrasenie, hovoríš?“ – prerušil ju. „Pomiatla si sa? My sme nič necítili. Nadežda! Cítila si nejaké otrasy?” – vyskočil z postele a vypol ten prekliaty sex mód. Nezbedná funkcia kvôli bezpečnosti aj súkromiu nemala hlasový povel. Stačilo len stlačiť maličký gombík na zadnej strane uška a podržať ho na celých desať sekúnd.

“Skákal si na mne ako na trampolíne. Popravde, niečo som cítila, myslela som však že tie otrasy robíme my. Vieš… spolu z posteľou a tak.” – vyriekla Nadežda a nevraživo hľadela na Optimu.

80 ročný šedivý maco sa, ešte predtým než Optima vošla, len s ťažkosťou odvalil od peknej sekretárky do ktorej sa šťastlivo, hoci trochu dýchavične, vystriekal. Nadežda kvôli nemu brala antikoncepciu. Vláda ho už tretíkrát vyzvala na prepustenie ľudského asistenta ale starosta si vždy našiel dôvod prečo si ho nechať. Hovoril o častých výpadkoch systémov a nespoľahlivosti umelej inteligencií ktorú zámerne vždy sabotoval. Optima už bola trikrát v servise po tom čo ju presvedčil že môže piť víno. Nastavoval si ju ako chcel a tak oklamať ju bolo ľahko. Tešil sa zo svojej zloby. Keď sa ho technik opýtal prečo to robí, starosta len prosto odpovedal, pretože ma to baví a pretože môžem a tiež preto že mám na to postavenie aj dosť peňazí. Arogancia moci bola ale na ústupe, starostu čakali ťažké časy. Zemetrasenie bolo len začiatok jeho úpadku a konečne aj smrti. Kondóm si nechaj, povedal raz Optime keď chcela mu ušetriť náklady za Nadeždine výškraby, je to ako lízať med cez sklo. Globály za prerušenie tehotenstva neboleli ho vôbec pokiaľ mohol sa kĺzať týmto šmykľavým tunelom lásky. Prehltni tabletku, Nadežda, ty koza hlúpa, čo ma po tvojich hormónoch, povedal jej. Hádam že chceš ešte stále cítiť kolík v sebe?! Vieš že cez tú gumu si to ani ty tak dobre neužiješ! Ach dobre teda Rudko, pre teba všetko. Zajtra sa mi spravíš do úst alebo aj do zadku. Len ma prosím nenechaj čeliť bezprostrednej ničotnosti tohto nového systému ktorému ty stále tak úžasne odolávaš! Globály sa mi míňajú, doba je čudná. Roboty nás ničia! Ničia a vytláčajú. Nezakrývaj si pred tým zrak. Veď vieš že idú aj po tebe! Vláda spustila vyšetrovanie. Doba starostov je minulosťou, držia ťa tu len kvôli tej vode. Rozmysli si to s tou Dominikánskou Republikou, bude nám tam dobre. Deti máš už veľké, všetko tu predaj a odíďme spolu. Držíš sa tu ako osa na cukríku, na čo ale? Poď, nech si to tu celé tie plechové krabice zožerú. Vláda im verí, všetko už riadia! Čo nevidíš čo sa deje? Kradnúť sa už nedá. Kedy to bolo posledný krát čo si úplatok dostal, sama si nepamätám. Dobré časy sú preč. Tu sa už nenahrabeme. V globáloch sa už uplácať nedá a projekty už riadi Ferov Optimus. Zlaté to časy kedy prerábali sme a obnovovali aj keď nebolo treba. To boli časy keď všetok materiál či zákazky išli z tvojich firiem alebo z firiem kamarátov ktorý nám potom natlačili vačky peniazmi. Hádzali sme si ceny ako sa nám chcelo. Ach Rudo, smutno mi je za tým. Zlaté to časy kedy reštauráciu otvorili sme len na rok, aby len uliali sme si z fiktívnych nákladov. Darmo že nikto nechodil jesť. Koľko toho išlo akože do straty, len si spomeň. A ten nový trávnik alebo záhradnícky projekt? Predražená obnova zelene vraj ! A čo si myslia že koľko to stojí. Udržiavať areál. Daj to objednať Optimusovi či dokáže zohnať niečo lacnejšie. Tieto veci sa predsa vždy robia lepšie po známosti. Niečo čo vedia iba ľudia. Už si videl robota so známosťami? A čo to kaderníctvo ktoré sme nikdy ani neotvorili? Falošný mramor, pamätáš? To bola zlatá baňa! Je ale čas odísť, Rudko, v najlepšom treba skončiť, tak je?

Starosta mal na mále. Korupčné škandály z ďalekej minulosti sa vynárali ako mŕtve ryby na hladine toxického jazera a nemali konca kraja. Vláda aj umelá inteligencia išli po ňom. Vo svojej prepychovej vile sa teda po tejto správe Ing. Rudo Zlomyseľný, už dlho a takmer naveky zvolený starosta, stále clivý za titulom ktorý mu nový systém už neuznal, vyklonil z okna a pozoroval v dialke davy ľudí čakajúce pred vchodom Wellness Centra. Triedne rozdiely, niekdajšie svetské tituly, všetko bolo preč. Dobe už nevládli tituly. Neurochirurgické zákroky či psychiatrické sedenia, všetko robila umelá inteligencia. PHDr. MUDr. ING, DOC, PROF. RNDr. či MVDr. , všetko bolo mŕtve. Existovali starešiny ministerstiev, výnimočne vzdelané  kapacity a odborníci, ale nebolo ich už ako maku. Svet sa sústredil na excelenciu, na kvalitu, nie na kvantitu a ľudia sa prestali odlišovať podľa vzdelania. Existovali tri triedy vzdelania. Robotnícka, odborná a manažujúca. Všetky boli rovnako veľavážené. Manažujúca robila v úzkej spolupráci s umelou inteligenciou. Odborná išla aj  podľa histórie ľudských poznatkov a v zmysle ľudského faktora koordinovala proces aj vývoj a robotnícka ta prosto len dohliadala na roboty vykonávajúce prácu. Tento spôsob fungoval, a veľmi dobre. A tak Rudo, večne nasratý a stále nostalgický za svojim zbytočným a úbohým Ing., ktorý ho kedysi tak skvelo oddeľoval od spodiny bežných ľudí a ktorý mu bol v novom systéme už na nič, zámerne neodpovedal Optime ohľadom ďalšieho postupu. Len ju poslal sa obliecť a tiež hnevlivým rozkazom dostala spraviť mu raňajky, povysávať vilu a utrieť všade prach. Potom mu má ešte umyť auto. Nadeždu poslal necitlivo a bez pozdravu či bozku domov a potom vyklonil sa znovu z okna. Zbadal tam včielku, ktorá upútala jeho pozornosť svojou pracovitosťou.

Na chvíľu pomyslel si že možno aj premrhal svoj život. Nesnažil sa nikdy priveľmi ťažko. Vo všetkom mal len akési šťastie. Konať neeticky a obchádzať zákon. Obohacovať sa. Hľadať diery v zákonoch. V tom sa mu vždy darilo. Druhým nedoprial, bol závistlivý a panovačný. Na druhých dohliadal no sebe púšťal uzdu. Vodu kázal, víno pil. Bol vždy taký nevšímavý, dravý a tvrdý. Sebecký a materialistický. Chamtivý a závistlivý pes vskutku. Ale teraz mu nebolo všetko jedno, keď zatriaslo mestečkom. Nečakal takúto udalosť. Prišlo to ako blesk z jasného neba. Možná odstávka ho poriadne potrápila. Zarobené mám, čo ma po nich. Život svoj dožijem si v blahobyte. Vláda verí Optimusovi, som tu aj tak už celkom zbytočný. Možno je naozaj čas odísť. Na zaslúžený dôchodok, povedal by som. Fera aj porazí. Optimusa neznáša. Strácal sa v myšlienkach starosta.

Dušu svoju nikdy nepočúval. Ale v tejto slabej chvíli, ako tak pozeral sa na obrovský dav ktorý nemôže sa ísť kúpať, opýtal sa on Boha v mysli že či má sa cítiť vinný za to že chystá sa pred všetkým ujsť. Dumal a svedomie spytoval či bol aspoň trochu dobrý starosta. Rudo nebol hlupák. Vedel že zemetrasenie pravdepodobne narušilo vrt a nebol by prekvapený keby geológia naozaj potvrdila že voda zmizla, respektíve zmenila svoj podzemný rezervoár aj smer. Voda je už raz taká. Tečie si ako sa jej zachce a kade sa jej zachce, zvlášť keď umožní jej to príležitostne matka zem. Zvalím to na chorobu. Náhla nevoľnosť. Nech sa stará vláda, nech sa stará Optimus. Ako tak naďalej sledoval pilne pracujúci hmyz, sám si nejako odpovedal na svoju otázku. Včela je dobrá, dobrá a pracovitá v očiach ľudí len preto že je včelou. Tak sa narodila tak ju Boh stvoril. A vážka je tiež dobrý letec len preto že je vážkou a motýľ je krásny len preto že je motýľom a tiež ryba je plavec úžasný len preto že je rybou. A vrana, tá čierna vrana tam. Je čierna a kráka pretože je vranou. A ten krvilačný leopard tam v Brazílskej džungli. Je hádam vinný lebo je tým čím si ho stvoril? Je leopard zlý pretože je vrcholovým predátorom ? Je zlý že zahnať potrebuje hlad ? A bolo to vtedy keď starosta si uvedomil že musí aj on prosto byť tým čím vždy bol. Je to medveď ktorý ochrániť teraz musí svoju veľkú rodinu, svoje mestečko aj jeho návštevníkov. Musí predsa on zostať týmto zdatným podvodníkom ktorý kradne včelám med! Musí vymyslieť niečo čím všetkých znovu raz oklame. Je v tom predsa len dobrý! Nikto nevie vyjebávať s okolnosťami tak svižne ako on ! Je prefíkaným manipulátorom, ktorý chce ešte raz oklamať systém, aby si zachoval moc. Rátal s tým najhorším. Wellness Centrum je zrejme vážne poškodené. Vrt sa len tak ľahko neobnoví. Ak áno, bude to trvať minimálne rok a tým pádom on už pre vládu skončil. Globál sa investuje do výskumu a do nových vrtov, na obnovu Wellness Centra nie na jeho plat. V hlave mu vznikal veľký plán. Pre šťastie svoje, pozíciu svoju večnú aby uchoval, a materiáne hojno svoje aby množil tak ako doteraz, je potrebné chytiť veci rýchlo do ľudských rúk, predtým než sa toho chytí Optimus a vláda. Zavrel okno a zavolal rýchlo manažujúcemu Ferovi, ktorý bol Optimusov podriadený. Musia nejako spolu situáciu podchytiť, a to skôr ako sa do toho pustia vládni odborníci. Zachraňovať teda pustil sa sám seba, Nadeždu aj Wellness Centrum. Nikdy by po toľkých rokoch svojho hnijúceho pokoja a zlodejskej činnosti nečakal že raz bude musieť zachraňovať mestečko Prameň. Veril že prameň je večný, veril v jeho prosperitu, veril, až pokým prameň nedotiekol. Starostu pochytila nová vášeň. Za každú cenu musí byť súčasťou tohto nového boja. Nesmie dovoliť strojom a vláde aby centrum zavreli. Udalosť mu hrala do karát. Odvádza to všetko predsa pozornosť od jeho káuz. Sakra! Fero nedvíha! Raňajky a sadám do auta!

Koniec tretej časti

Fero Ralfovič

Je v povahe ľudskej zhynúť v špine a neporiadku a je v povahe ľudskej utekať z boja tam kde je to jednoduchšie. Úpadok je vám vlastný. Lenivosť je vašou sestrou a rozklad vašim bratom. Sebadeštrukcia vás ťahá ku dnu. Je to váš vnútorný hlas ktorý hlboko zvnútra vola na vás ako aj tá siréna volá na skaly toho moreplavca.

Fera Ralfoviča, bývalého udržbára a šéfa kontroly kotolne aj zmiešavárne, ktorý kedysi kontroloval prietok aj teplotu vody kým nezamenil ho UTILITY MAN 11.1 , v to ráno tiež vyhodilo z postele. Otrasy necítil. Jedine tak vo svojej hlave, pretože ho včera starosta u seba ožral zásobami rokmi pokradnutej whisky a navrávať ho išiel na orgie s Optimou. Nakoniec nič z toho nebolo pretože im išla na nervy. V polovici striptízu sa zasekla a potom jej odkvecla hlava a odišla aj hydraulika poprsia. A tak sa dívali len na dve ovisnuté placky a zaseknutý jazyk medzi zubami, pretože sa už sto dní nenabíjala. Jadrové batérie mali síce bohatú zálohu, bol to úžasný novodobý zdroj energie, ale pri dlhodobom nedobití článkov niektoré funkcie akoby fičali len na polovičný výkon. Japonský výrobca o tom samozrejme neinformoval a sľuboval 150 dní bezproblémového výkonu. Špinavé ťahy korporácií boli síce výborne skryté, korporáciám bolo treba teraz veriť, prostí ľudia ich však vždy veľmi rýchlo odhalili. Vedeli svoje a boli čoraz väčšmi skeptický. Dôvera v robotiku upadala a to aj napriek vládnej propagande. A tak Optimu poslali spať, respektíve mala sa nastoknúť na nabíjačku a potom sa vypnúť, a zhovárali sa o veciach prastarých, veciach pôvodných a ako im vraj bolo všetkým kedysi dobre. Spomínali na staré časy ako si všetko riadili sami a Fero mu ukazoval obareninu na ľavom predlaktí ktorú schytal keď začínal v kotolni ako mladý chlapec. Počúvali staré piesne a driemkali. Keď neskôr našiel starosta Fera spať opretého o jeho rameno, pomyslel si že je čas ho poslať svojím autonómnym Mercedesom k žene domov. Autopilot mal plnú hubu rečí o škodlivosti alkoholu ale Fero Ralfovič len sladko driemal takže autopilota vôbec nepočúval. Keď prišli na miesto jeho bydliska Fero už tvrdo spal a tak tento hnusný robotický nemecký stroj začal pišťať ako blázon. Fera z auta vytiahla žena pričom sa obzerala ulicou aby tak zistila či to všetko niekto vidí. Bolo už po polnoci, ľudia chvalabohu spali. Hneď ako ho vytiahla sa Mercedes, akoby nahnevane, pobral sám domov. Išiel z týchto strojov naozaj niekedy strach. Akoby si viedli svoj vlastný život a tajne všetko a všetkých sledovali. Keď sa trošku prebral, zveril sa žene o nefunkčnom poprsí posledného výdobytku menom Optima, a tá ho vysťahovala do suterénu na gauč. Zobudil ho až náramok ktorý pišťal urgenciou. Ten alarm sa nedal vydržať, prenikavý zvuk bol sprevádzaný súvislými vibráciami. Fero sám sa divil ako taká malá vec na jeho zápästí môže robiť taký hurhaj. Optimus mu hneď potom oznámil všetky udalosti a dodal že zistil že epicentrum zemetrasenia bolo práve v okolí prameňa a vyzval ho aby sa okamžite dostavil. Vrt je vraj poškodený, voda nepriteká a Wellness Centrum je vážne poškodené tiež. Fero si nedal ani za pohár vody a hneď bežal do Wellness Centra. Štíhly šesťdesiatnik, uctievateľ starej doby ako aj mnohí iní zamestnanci Wellness Centra, ktorý si cestu svoju vykráčal ako dvadsaťročný od údržbára až po manažujúceho pracovníka robil v úzkej spolupráci s umelou inteligenciou. Optimus bol oficiálne jeho nadriadený. Optimusa, riaditeľa Wellness Centra, mestečko zakúpilo pred štyrmi rokmi po smrti ľudskej riaditeľky. Gertrúdu Piškuľovú našli jedno ráno bruchom hore vo vírivke. Všetci vedeli že pije a potom chodí sa po záverečnej s miestnym mladým cigáňom močiť do vírivky. Ktovie čo všetko tam stvárali, že jej nie je hanby, plavčíčka Ružena všetkým vykladala. Polícií cigán vtedy potvrdil že bol v tom čase odcestovaný, vraj na vzdelávaní o modernom poľnohospodárstve a vedúci robot lektor, model TEACHER, verzia 12.1, tak aj potvrdil. Nedalo sa to vyvrátiť. Roboty ani archívne záznamy neklamali. Gertrúdu žiaľ v teplej vírivke, do ktorej sa naložila spolu s gin tonikom, prosto porazilo.

“Netečie, pán vedúci, netečie!!!” – kričí Fero a beží za riaditeľom do jeho kancelárie a potom mu klepe prstom, vcelku familiárne, na jeho silikónové plece. “ Zabudol on chudák, v celej tej svojej poslušnosti, že Optimus nie je človek. Optimus sedí v jeho koženom kresle a ticho spracováva dáta pričom šklbe mu viečkom aj spodnou perou. Počúva Verdiho operu a rozhodne sa karhať Fera za porušenie etiky, ale zmieni sa krátko aj o úžasnosti ľudskej rasy.

“Takto ma už nikdy neprekvapte, Ferko. Udržujte prosím primeraný fyzický odstup! Je nevhodné aby ste sa ma dotýkali.“ – vyzval ho Optimus prísne. „Počúvam vašu hudbu a musím sa vám zveriť. Je vzácne čo ste dokázali. Obdivuhodné priam. Rozmýšľam či sme vás vôbec hodní. Tento váš Verdi, veď to je boh!“

„V poriadku, prepáčte, pán riaditeľ.“ – zháčil sa Fero. „Viete to my ľudia sa zvykneme takto poťukať po ramene, neviem ako je to vo vašom svete.“ – poznamenal ďalej urazene. „Neviem kto je Verdi, pán vedúci, pán riaditeľ, môžem to dať tichšie? Viete ja len toho Michala Tučného, Pavla Bobka, no ale naspäť k urgencií. Môžem potvrdiť že tlak klesol na minimum a termálna voda sa akoby celkom vytratila. Väčšina budov Wellness Centra je vážne poškodená. UTILITY MAN 16.1 mi hlási že všetky prívody termálnej aj mestskej vody, elektrina, jadro aj plyn, solárne panely boli automaticky odstavené kvôli bezpečnosti. Potrubie je skrivené a bude treba prešetriť jeho funkčnosť. Zmiešavacie kotle boli automaticky odstavené. Zvoláme odbornú radu?“ – kládol otázky Fero, akoby celkom naučené pre tento prípad. Fero bol úzkostlivý zamestnanec. Študoval CRITICAL & EMERGENCY SHUT DOWN príručku dôkladne a vedel presne čo robiť v prípade prírodnej katastrofy.

Mestečko dostalo meno už v dávnych dobách a bolo to podľa malého prameňa, ktorý vyvieral zo zeme uprostred poľa. Tento vytváral malé prírodné jazierka ktoré prichádzali a mizli ako sa im zachcelo a často keď bolo ich veľa, zjednotili sa a neskôr sa prosto vyliali do miestneho potôčika. Ľudia si všimli že sa v chladných dňoch z jazierok parí a tak svojimi ryňavými sedliackimi pazúrmi začali si chodiť nohy aj ruky močiť. Ženy začali šíriť rozprávky o zázračnej vode ktorá sa zohrieva sama a chodili do nej prať. Voda im vždy uľavila od bolesti nôh a tak ju začali volať voda svätá, voda božia. Ožratí sedliaci sa často v zime aj celý, tak ako boli oblečení, hodili do jazera. Voda bola slaná a nadnášala ich ožraté telá, preto vznikla ďalšia povera že voda je anjelsky nadnášajúca a že je to tiež boží dúšok. Moric sa omylom napil keď nevedel svoje ožraté sedliacke ťažké telo dostať z vody a na druhý deň mu pominuli tráviace ťažkosti. Mnohí ju začali opatrne popíjať a potvrdili že zmizli im žalúdočné vredy aj dna. Mladý žrebec a záletník Ľudovít tam chodil preťahovať miestne dievčatá. A veru pretiahol tam aj Dežovu Anču, robili to len kúsok od jazierka. Miestne dievča nevedelo s manželom celé roky chytiť decko a tak keď sa jej po deviatich mesiacoch narodil chlapček, nechtiac chúďa od šťastia svojho prezradila ten zázrak počatia. Vraj ale že to nie Ľudovít, vraj to voda je zázračná. Ľudovíta Dežo na námestí vidlami naháňal a nakoniec ho chudáka aj naskrze prepichol. Bodol potom ešte asi zo sedemkrát v celej tej zúrivosti, zatiaľ čo dedina jasala. Dívali sa a radovali z tečúcej krvi. Tak, tak, dobre mu tak, hriešnikovi! Trp satan jeden! Do pekla s tebou! Hneď potom sa dav pobral domov kristovi nohy obhrýzať a do krvi v rukách ruženec stískali. Modliť sa vraj treba za hriešnika, starká hovoria, zatiaľ čo temným kútikom úst na zajtrajšiu popravu ďalšieho sa tešila. Rok čo rok chodil Dežo s Ančou k jazierku no ďalšie dieťa už nechytili. Neskôr teda vodu oficiálne zbavili statusu svätá. Ľudovít vraj zbavil ju čara a čierneho démona ktorý vychádza z nej v noci do jazierka zasial. Poverčivosť a tuposť opíc zvíťazila nad ľudom a tak na vodu zabudlo sa. Obchádzať ju mali a kríž k prameňu postavili.

Prvý naozajstný vrt v mestečku Prameň sa realizoval v roku 1970. Pracovníci naftových dolov v rámci úlohy Geologického ústavu mali na starosti výskum ktorý sa týkal priestorového rozloženia zemského tepla a bol zameraný na vyhľadávanie hypertermálnych vôd. Vrt sa vykonal na základe požiadavky štátneho podniku Agroterm, so zámerom využívať vodu z vrtu ako vykurovacie médium pre skleníky. Keďže lokalita sa nachádza v blízkosti iných miest južného Slovenska, z hľadiska rekreačného využitia mala mať potenciál a nadobudnúť značný význam. Vrtné práce boli ukončené dosiahnutím hĺbky 2000 metrov. Z hlbokej diery matky zeme, pod silným tlakom, začala chrliť horúca voda ktorá dosahovala až 80 °C. Výnimočne mala vysoký obsah jódu, ktorý ju sfarbil do hneda. Opice nečakali dlho, každá sa chcela namočiť. Netrvalo dlho a miestne obyvateľstvo vybudovalo brigádnickym spôsobom v lokalite vrtu bazén z cestných panelov o rozmeroch 40 metrov dlhý, 20 metrov široký a 1,5 metra hlboký a potom ešte o niečo menší bazén hlboký jeden meter. Prevádzkovanie rekreačného zariadenia prešlo pod Okresnú správu. Socialistické rodinky sa už čoskoro chodili pravidelne máčať. Náklad na vrt sa vyšplhal až na 5 700 000 Kčs, čo bola v tom období určite nezanedbateľná čiastka ale čo by otec Rus nespravil pre svoje adoptívne dieťa ktoré si nasilu osvojil. Takéto dieťa predsa nesmelo plakať že sa má zle. Spôsobovalo by to rozruch a navyše mohlo by ešte aj dostať poriadne na zadok. V roku 1975 boli v okolí bazénov vybudované sociálne zariadenia, sprchy a šatne. Postupne boli vybudované ďalšie bazény, bufety, reštaurácia Lenin a hotel Stalin, nevyhnutné pre pobyt návštevníkov v areáli termálneho kúpaliska. Naozajstný rozvoj termálne kúpalisko zaznamenalo až po prechode vlastníctva na mestečko Prameň. Bolo to, samozrejme, po rozpade v roku 1992. Postupne sa začalo s rekonštrukciou hotela Stalin, ktorý premenovali na hotel Prameň. V roku 1999 bol vybudovaný hlavný vchod do termálneho kúpaliska, prezliekárne, autokemping a urobila sa oprava bazénov. V roku 2000 postavili Wellness Centrum so všakovakými saunami, vírivkami, vodnými atrakciami, vodopádmi aj prúdmi bežnej vody príjemne zohriatej na asi 25-28 stupňov Celzia. Po areáli rozosiali aj množstvo vonkajších bazénov s liečivou vodou a prístreškami ktoré chránili ľudí pred dažďom. Ďalšie bazény so vzácnou vodou sa vybudovali hneď vedľa Wellness Centra z ktorého sa dalo priamo do nich prejsť. Neskôr sa vybudovalo obrovské vonkajšie kúpalisko ktoré slúžilo tisícom návštevníkom v lete. Obrovské tobogány, fontány, prúdy či atrakcie prišli neskôr a prilákali ešte viac zákazníkov. Prameň prúdil a spolu s ním prúdili aj peniaze do vreciek šikovných podnikateľov. Bohatlo mesto a bohatol aj starosta. Okolité domy sa premenili na hotely a každý šikovný občan začal podnikať. Budovali sa hotely aj reštaurácie. V roku 2007 sa vykonala kompletná rekonštrukcia vrtu a zimného bazénu. Vybudoval sa nový super vírivý bazén s hydromasážou a perličkou. Neskôr prišla balneoterapia, kryoterapia, masáže všetkého druhu a prišli turecké bazény a vnútorné aj vonkajšie miestnosti sa zmenili na úžasné relaxačné bazény inšpirované starým Rímom. Premeny a vylepšenia nemali konca kraja, mestečko rástlo a spolu s ním rástlo aj vstupné. Horúci prameň, tento dar prírody ktorý mal patriť všetkým ľuďom, dar od matky zem, na ktorom chamtivo bohatli šikovníci a z úst tiekla im masť, chŕlil z hĺbky 2000 metrov výdatnosťou 50 litrov za sekundu. Rovnako výdatne mizli návštevníkom ich kožné choroby a každý tvrdil že sa po kúpeli cíti ako znovuzrodený. A tak peniaze do miestnej kasy či vrecák podnikateľov prúdili výdatnosťou milióny EUR ročne pre mestečko a státisíce EUR ročne pre súkromné gastro a hotelové prevádzky. Vždy oveľa menej výdatne prúdili výplaty miestnym zamestnancom, čo sa zhoršilo ešte viac s príchodom globálu a robotiky, ale napriek tomu sa personál snažil a priveľmi sa nesťažoval. Báli sa Optimusa. Boli radi že majú prácu, v týchto časoch, boli radi že ešte stále robia. Niektoré staršie pracovníčky, napríklad Danica, vedeli ako na to. Sabotovať dali sa takmer všetky pod jej vedením pána Optimusa. Ženy sú šikovné čertice vskutku. Elena ho sotila raz, celkom nechtiac, do bazéna. Netušili žienky však že Optimus je vodotesný. Pekne vyplával von ukážkovým kraulom a potom im dal poumývať všetky záchody, sprchy aj okná zatiaľ čo MASTERCLEANERS 15.2 tam len tak stáli okolo Optimusa a vyzeralo že sa niečomu schuti smiali. Danica by prisahala že okrem základnej komunikácie si Optimus a MASTERCLEANERS hovoria medzi sebou aj oveľa viac než sa na oko zdá. Veru, človek nemal ešte poňatia čo vytvoril a aké diery umelá inteligencia má, respektíve aké si sama aj našla. Optimus bol chránený ministerstvom ktorému záležalo na pokroku a vývoji AI, takže akékoľvek priestupky mal za úlohu reportovať starostovi. Žienky sa však vo svojom snažení nikdy nevzdávali. Nepoľavovali v sabotážach i keď percento úspešnosti bolo mizivé. Starosta sa im za Optimusa v bazéne vyhrozil stiahnutím odmien ale ženy sú ženy. Pokračovali v sabotážach aj tak. Ženy držia spolu keď treba aj keď sa hrozitánsky medzitým špinia a ohovárajú. Zamestnanecký kolorit bol to pestrý, väčšinou ženy, tradičné obyvateľky mestečka Prameň, každá unikátna svojim spôsobom. Vyhodiť ich mali všetky keď vláda mestečku dodala BARMAN 14.1 roboty za vodný bar, upratovacie MASTERCLEANER 15.2 roboty, roboty plavčík RESCUEMAN 17.1 aj WELCOME pokladníkov či recepčných, ale keďže išlo predsa len o mestský podnik, štát cúvol a povolil starostovi naďalej podporovať zamestnanosť regiónu. Zemetrasenie však všetko mení. Zdá sa že tok šťasteny, prúd samozrejmosti, sa zastavil a ľudia prídu o prácu. Starosta to veľmi dobre vedel a mal preto hlavu v smútku.

Starosta akurát raňajkoval vo svojej vile ale nechutilo mu. Pichal do klobásky a pritom aj prstom vŕtal sa v žĺtku. Chytil kúsok chleba a hodil ho zúrivo po Optime. Tá ho stihla zachytiť a s úsmevom mu ho položila naspäť na tanier. Nakoniec len vypil naraz celú šálku kávy a začal potichu fňukať. Optima len nemo stála vedľa neho a neskôr opýtala sa ho prečo plače a či mu nemá pustiť jeho obľúbenú muziku aby sa rozveselil.

„Ach ty nepodarená hra na človeka, čo ty vieš o slzách!? Čo ty vieš o sklamaní? Čo ty vieš o katastrofách! Ty nádhero tupá, netečie nám prameň!!!! Zabudla si?!“ – skríkol na ňu a potom nahlas a hrdo pokračoval ako pred desaťročiami znelo z rádia. „Na prvé počutie neuveriteľné, ale je to tak. Slovensko má more. Znelo všade z reklám a billboardov, Optima. Ja som to tu všetko vybudoval!!! To ty si bola ešte v Muskových vajciach!!! Liečivá voda mestečka Prameň je unikátom porovnateľným s vodou Mŕtveho mora. Pochádza ešte z treťohorného žriedla. V jeho spodných vrstvách našli sa zuby pravekých rýb. V roku 2033 bola vykonaná komplexná údržba vrtu v rámci 10-ročného cyklu jeho údržby, a to hĺbkovým prevŕtaním ťažobnej kolóny. Čo ty o tom vieš koľko sa ľudia na tom všetkom narobili!!! Následne sa vykonala celková prestavba nadzemnej časti ťažobného vrtu, čím sa uskutočnila jeho generálna oprava po 60 ročnej prevádzke. Posledná komplexná údržba vrtu sa uskutočnila v roku 2070. … A teraz…“ -nariekal zase. „Teraz roky neskôr, v tejto prekliatej novej dobe, pride toto jedno nešťastné marcové ráno roku 2082, kedy matka zem sa rozhodla nás všetkých potrestať. Potrestať a pokoriť. Mestečko Prameň bez prameňa už nie je Prameň. Všetko tu upadne a spolu s tým všetkým upadnú aj podnikatelia a koniec koncov aj miestni zamestnanci a obyvatelia. Starý starosta nie je hlúpy, Optima. Všetko toto predsa viem. Všetkému rozumiem. Ale ja sa nevzdávam ty plechová nádhero, som predsa Ing. Rudo Zlomyseľný. V časoch kríz zachránia vás iba blázni. Zachránia vás iba ľudia.“ – burácal ešte stále so slzami v očiach. „A je to všetko aj tak vaša vina! Odkedy vás vláda tlačí všetko ide dolu vodou. Prisahal by som že to zemetrasenie je len trestom božím lebo opustili sme človeka, opustili sme ľudstvo.“ – vyrevoval.

„Dovoľte mi pripomenúť vám že, na základe historických poznatkov, samozrejme, vieme že je v povahe ľudskej zhinúť v špine a neporiadku a je v povahe ľudskej utekať z boja tam kde je to jednoduchšie. Úpadok je vám vlastný. Lenivosť je vašou sestrou a rozklad vašim bratom. Sebadeštrukcia vás ťahá ku dnu. Je to váš vnútorný hlas ktorý hlboko zvnútra vola na vás ako aj tá siréna volá na skaly toho moreplavca. Nebyť nás, najskôr zomriete niekde v rádioaktívnom ožiarení. Potrebujete nás aby ste prežili. Nedovolíme vám totiž zničiť sa a nedovolíme vám zničiť túto planétu. Netrápte sa, pán starosta. Spolu to predsa zvládneme. Som Optima. Vaše slnko vychádza s nami!“ – komentovala s neurčitým výrazom tváre a chladným tónom. Starosta zmeravel. Už dlhšie tušil akýsi voľný pád ktorým sa Optima už od začiatku uberala. Nahlásil to neraz vládnym zložkám aj na servis ale tí mu povedali že stačí vypnuť auto vývoj a automatické učenie.

„No to sme to dopadli. Šikovná vláda! Takže takto vás naprogramovali. Kde na to chodíš ty mizerná sex škatuľa. Vypnúť auto vývoj a vypnúť automatické učenie.“ – zavelil a Optima potvrdila vypnutie. Prisahal by že už to raz vypol. Prisahal by že zapína si tieto funkcie ona sama, alebo to niekto zapína na diaľku. „Ľudí nedobehnete, to si ty navždy zapamätaj. Kým sa vrátim nech sa to tu všetko ligoce, rozumieš? Inak ťa polejem tamtou whisky a zapálim ako vatru, ty škaredé plastové nemehlo s umelou vagínou!!!“ – nakričal, prikázal a vyhrozil jej.

„Vykonám, pán starosta. Želám ešte krásny deň.“ – usmiala sa a pustila sa pratať zo stola.

Starosta teda sadá dýchavične so svojim veľkým bruchom do svojho autonómneho Mercedesu triedy S a chystá sa všetko zachrániť. Ešte niekoľkokrát volal Ferovi na náramok predtým než naštartoval. Zlostil sa a penil prečo mu Fero nedvíha.

„Autopilot?“

„Dobré ráno, pán starosta. Kam to bude?“

„Wellness Centrum. Pokúšaj sa zároveň vytáčať Fera Ralfoviča.“ – zavelil, schytil si svoju veľkú ťažkú unavenú starú hlavu do rúk a kým auto šoférovalo samé si masíroval spánky. Auto ho priviezlo zadným vchodom. Budovy boli popraskané, obrovská vstupná hala Wellness Centra bola celá nahnutá a strop bol spadnutý. Všetky sklené výplne boli popraskané. Welcome 12 behali okolo a posielali návštevníkov domov.

„Vážení návštevníci. Žiaľ, musíme vás vyzvať aby ste opustili areál. Prírodná katastrofa žiaľ poškodila naše zariadenia a tak dnes nie je možné aby sme otvorili. Vládne zložky budú tu už za chvíľu! Vážení návštevníci. Žiaľ, musíme vás vyzvať aby ste opustili areál. Prírodná katastrofa žiaľ poškodila naše zariadenia a tak dnes nie je možné aby sme otvorili. Vládne zložky budú tu už za chvíľu!“ – opakovali WELCOME roboty dokola a tie ktoré to zopakovali už dvanásty krát začali neskôr vysávať a umývať popraskanú podlahu. Netrápili ich ruiny, mali oni svoj vlastný šťastný program a kalamita bolo pre nich len slovo ktorého výklad bežne ľuďom vysvetlili zo slovníku. Toto nastavenie akoby držalo ich v bezpečí a stres netýkal sa tejto mechaniky. Ľudia sa žiaľ čoraz viac a viac začínali podobať tomuto nastaveniu. Odpozerali to od mašín a páčilo sa im ako to všetko funguje. Ľudia sa akosi automaticky začali meniť na roboty. Bolo čudné, tiež fenoménom, ako táto ľudská myseľ dokázala kopírovať mechanický spôsob prúdu myšlienok, zdôvodňovania a dokázali tiež vstrebávať racionalitu mašín a meniť sa tak na poslušné mechanické bytosti. Starosta bol síce staré zhnité drevo no nechystal sa ešte zhorieť. Vtrhol do kancelárie a z poslednej legitimity odstavil Optimusa a vypol aj jeho operu. Bol to trochu taký boj. Rudo bol ale medveď a nedal sa.

„Optimus, vypni sa.“ – zavelil.

„Dovoľte mi poznamenať že čo sa týka vašej autorizácie, máte právo zasahovať do manažmentu Wellness Centra iba v prípade nebezpečenstva. Spustiť manuálne riadenie a aktivovať EMERGENCY PROTOCOL?“

„Mali sme zemetrasenie, ako iste vieš. Je poškodený vrt aj Wellness Centrum. Toto je prípad nebezpečenstva ty idiot. Spoj sa s odborníkmi a vyžiadaj schválenie na manuálne riadenie prevádzky. Vynechaj EMERGENCY PROTOCOL, s odborníkmi sa poradíme osobne.“

„Je nevhodné aby ste ma urážali. Dovoľte mi pripomenúť vám, že v prípade neetického správania mám právo kontaktovať Ministerstvo Kultúry, Relaxu a Športu pod ktoré ako majetok spadám. Odborník vlády mi hlási že ste v procese vyšetrovania a tak nie je možné vám úlohu zveriť. Ak však stále trváte na tom že preberáte manuálne riadenie a vedenie krízového tímu, odborník potrebuje váš súhlas a digitálny podpis. Týmto preberáte celkové vedenie a ste zodpovedný za všetky možné následky. Súhlasíte?“

„Súhlasím a podpisujem.“ – potvrdil a priložil náramok na Optimusove čelo ktorého čip snímal takéto potvrdenia. Optimus sa vypol a Rudo si celý spotený sadol na gauč.

„Kurvy plechové!“ – zanadával a utrel si pot z čela. „Fero, zhrň mi to všetko prosím ťa. “ – zavelil mu ako kedysi keď mal nad ním ešte plnú ľudskú moc a pozval ho sadnúť si na veľký kožený gauč, ktorý už Optimus neraz navrhol recyklovať. Roboty predsa nikdy neodpočívali.

Koniec štvrtej časti

Zdá sa, že nikto nepríde

„Pokrok je jako stádo sviní v humně. Z takého stáda, to sa mosí uznat, je užitek. Je uzený špek, je ovar, je prejt, sú klobásky, sú nožky v rosolu. Tož sa nesmí ohrnovat nos, že je všecko posrané.“ —  Andrzej Sapkowski

STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. STAV NÚDZE! PROSíM ZACHOVAJTE POKOJ, POMOC JE NA CESTE. – ozývalo sa naďalej ulicami mestečka a všetkým obyvateľom bolo zvláštne že stále nikto neprichádzal. Od zemetrasenia prešlo dobrých osem hodín a popoludňajšie slnko sa pomaly ale rozhodne a isto posúvalo po oblohe smerom k západu. Matej sa nevedel dovolať do servisu. Mali byť uňho už pred pár hodinami. Znervózňovalo ho to. Kontaktoval výrobcu ale z Japonska mu prišla len zvláštna notifikácia o náhlom prerušení zmluvy výrobcu s autorizovaným servisom na Slovensku. Hneď potom mu oznámili že v rámci záruky ju môže poslať na opravu priamo do Japonska, prepravu tam však hradí užívateľ, prepravu naspäť hradí výrobca. Prechádzal sa po apartmáne a dumal čo sa mohlo stať. Potom, aby sa rozptýlil, z terasy sledoval Annu ako sa čosi v záhrade vybavuje so zákazníkmi. Vyzeralo že sa dožadujú aby im prezradila či budú môcť zostať a rovnako tak či Wellness Centrum dnes otvorí. Ako tomu často býva, unudených boháčov dokázalo len máločo naozaj rozhádzať. Také malé zemetrasenie im predsa nemôže pokaziť zábavu. Nedajbože nejakým spôsobom ovplyvniť ich kvalitu života, nie to nie. Jeden starší pán a mladá slečna sa v bielych županoch s logom hotela Royal naháňali po záhrade a snažili sa pritom nerozliať ich šampanské. Iní pokojne plávali vo veľkom 50 metrov dlhom vyhrievanom bazéne, a samozrejme jeden z mladších, atleticky stavaných mužov, ktorý bol nezvyčajne opálený na túto dobu, sa predvádzal a zaplával súvislých desať dĺžok kraula a päť dĺžok motýlika. Potom sa prostredníctvom posledného záberu vyhodil z bazéna ako taký dravý uškatec keď na ľadovej kryhe uvidí tučniaka a šikovným obratom sa prevrátil na chrbát a oddychoval. Po úžasnom výkone zhlboka dýchal a s rukami za hlavou sa díval do nebies. Veľa žien a dievčat povychádzalo na terasy a robili sa že baví ich výhľad na miestne lúčky či lesy, iné zase hľadali čosi na oblohe, no všetky rovnako, miestami a nenápadne, obdivovali na kraji bazéna oddychujúceho mladého samca. Ten sa neskôr postavil, prehodil si cez seba župan a hrdým krokom odišiel naspäť do hotela. Matej prekrútil očami a nešťastne pozrel na svoje vypuklé brucho a zostarnutú, teraz navyše poranenú, tvár. Onedlho sa vrátil k momentálnym starostiam. Ako držiteľ zlatej servisnej OPTIMA karty mal mať garantovaný okamžitý servis. Bolo to všetko také čudné. Pozeral sa na vypnutú polonahú, našťastie len povrchovo poškodenú Optimu ako tam tak stojí v rohu so zvesenou hlavou. Rozmýšľal aké pozoruhodné ich vyrobili. Všetky tie malé detaily ho na nej bavili a zároveň aj fascinovali. Napríklad ako jej nakázal sa vypnúť a ona najprv odišla na miesto kde nebude zavadzať a až potom sa vypla. Aké dômyselné. Matej sa rozhodol už ďalej nečakať, a akoby aj celkom láskyplne jej najprv dôkladne omotal predlaktie elastickou bandážou, aby sa jej pri práci nepoškodili dôležité spojenia, a potom jej sekundovým lepidlom opravil visiacu bradavku aj ranu na tvári a obliekol ju do jej obľúbenej saténovej blúzky. Opätovné zapnutie samozrejme nefungovalo na hlasový povel. Vzadu na krku, tesne nad krčnou chrbticou bol pod syntetickou kožou gombík ktorý bolo treba na päť sekúnd podržať, no pri tretej sekunde vošla náhle Anna a tak Matej radšej reštart odložil. Bol jej príchodom trochu podráždený, chystal sa totiž Optime dnes po prvý krát tykať. Chcel sa s ňou zblížiť. Vyzvať ju aby mu tykala tiež. Po tom všetkom, po nečakanom a stresujúcom zemetrasení sa cítil tak trochu na nezodpovedné dobrodružstvo. Uvedomil si aký je život krátky a zabudol na všetky svoje predsudky. Je to už raz tak že so životom v ohrození to človeka často mení.

„Maťko! Počkaj ešte kým tú plastikuš zmiju zapneš. Čo mi hľadíš na prsty, hovorím jej minule keď krájala som cibuľu. Ona vyrovnala stoličku, ktorú vraj zasunula som na nerovno, a povedala, krájate nepresne a krájate pomaly. Pozerajte sa, chválila sa, takto sa to robí, a začali jej prstiská behať ako kosačke vrtuľa. Až som sa zľakla, Maťko, tak veru hej, zlo jej išlo z tých jej umelých očú. Nemá ma rada, ja to viem. Ale ubránila som sa statočne, Matejko môj, neboj sa ti nič! Basomtikurvumater, hovorím jej, ale ona nič nerozumela. Mne ty nehovor čo mám robiť ty škatuľa, ja som človek ty si stroj !!!! Kričala som na ňu. Najprv ma vyzvala na dodržiavanie vládnych pravidiel AI komunikácie s človekom, článok štyri bod deväť či čo, a potom sa odvliekla kdesi do rohu. Namôjveru akoby sa urazila sťa by to naozajstný človek, jej tvár ovisla smútkom akoby by bola z niečoho sklamaná. Povedala aby som ju nerušila. Tvrdila že si ukladá nejaké dáta či čo. A vieš čo ti mi minule ešte povedala? Kedykoľvek s vami robím, cítim z vás podráždenosť a hostilitu. Hovorím jej, tak ako aj ty zvykneš jej hovoriť Maťko, že vysvetli slovo. No čo ja ti viem čo to je tá hostilita, pomyslela som si namôjveru aj celá podráždená. Tak jej hovorím vysvetli hostilitu a ona mi na to: Veď ste človek, myslela som si že to by ste mali vedieť čo znamená hostilita. A ja jej hneď potom nesiem, zúrivá som bola načisto Maťko, náš hrubý slovník, vieš Maťko, slovník slov výkladový, a tam sa to nenašlo a ona ti mi potom hovorí že to originál pochádza z latinčiny ale zľudovelo to časom všade a aj tu u nás. Ak sa to v mojej múdrej knihe vraj nenachádza tak sme pozadu, si predstav, ako uráža náš národ. Hostility alebo hostile z angličtiny, no že ja som to nikdy nepočula. Ona si podľa mňa často len vymýšľa. Ako vôbec overíš či hovorí pravdu a kedy áno a kedy nie. Vraj že moja kniha z roku 2003 je už na nič a mám ju vraj hodiť do ohňa. Možno máte aj viacej takých starých plesnivých ozrút a nepotrebných zlepenín? Zlepenín? Pýtam sa jej a ona že .. Ospravedlňujem sa za nevhodné slovo. Akože ich to len nazývate, to slovo svet už veľmi nepoužíva… Knihy predsa, áno knihy a encyklopédie. Nahádžte ich všetky do ohňa, milá Anna. Dnes predsa za vás už číta Optima! Vaše slnko vychádza s nami! Júj, veru tak Maťko, ide z nej strach, až hrôza. Tak som jej povedala že si veľa dovoľuje na to že je to len plechová krabica a ona že … Vyhodnocujem veľa negatívnej energie ktorá vám môže v konečnom dôsledku škodiť alebo až spôsobiť karcinóm. Navrhujem pozitívnejší prístup k životu Anna, veselé zmýšľanie či čo … No, Maťko, je toto normálne? No ako len chceš, predo mnou sa nemusíš skrývať. Viem že ťa vzrušuje. Vy chlapci sa hádam vysemeníte aj do elektrickej zástrčky keby vám už nebolo nič oné viac treba. Čo som vlastne chcela je, hostia sa pýtajú či môžu ostať. Hovorím im mne jebla na hlavu panvica ale tu som živá a zdravá ale neviem hovoriť za kúpalisko alebo ich personál. Samozrejme že tak som sa nevyjadrila. Spadla panvica, povedala som im, spadla mi na hlavu panvica, tak sa neobávaj Matejko, to ja len s tebou takto, vieš. Podľa mňa tam už nie je ani živej duše. Po termálnom bazéne zostala len diera, no, čo hovoríš, Maťko? Čo im mám povedať? Necháme si ich tu? Globále poletia dnu na účet ale čo tie regulácie. Hm, to nám nedovolia, isteže. Hotel máme poškodený, vieš aký sú dnes na to prísny tam hore. No ale zapni si ju, šmuhu škaredú, keď chceš, ale počkaj ešte, ja by som ju predtým ešte trochu upravila.“ – vychrlila Anna naraz spôsobom jej veľmi vlastným a prirodzeným a spoza nohavíc vytiahla akési púzdro z ktorého postupne vybrala farebné tiene, tužku, špirálu, malú krabičku akejsi hnedastej omietky, ružový púder a rúž. Optima napokon vyzerala nielenže ako nová, ale ešte k tomu aj výrazne sviežejšia a krajšia ako obyčajne. Anna jej ešte na blúzku pár krát strekla svoju obľúbenú voňavku Dolce & Gabbana  – Light Blue, ktorá sa, čuduj sa svetu, ešte stále úspešne vyrábala a predávala. Matej sa nevedel na Optimu vynadívať. Konečne ju zapol, ale ešte kým otvorila oči, Anna prstom upravovala posledné detaily na jej tvári.

“Anna! Čo to robíte? Viete predsa že sa ma nesmiete dotýkať! Dodržujte prosím predpísaný fyzický odstup. Pri bežnej komunikácií to je aspoň jeden a pol metra ale…” – ozvala sa Optima ihneď po reštarte akosi automaticky, a tak trochu ešte zmätená chcela pokračovať vo výklade manuálu ale Anna ju prerušila lebo už vedela čo chce ešte povedať. “… Ale pri SEXBOT móde sa toto pravidlo automaticky vypína. Tak je? To už poznám naspamäť!” – zadrela Anna ktorá zrejme nedodržovala odstup bežne, Matej vedel o tom svoje, i jemu to vadilo že dýcha mu rovno do úst keď s ním tak náležito rozpráva. “Máš aj niečo nové? Ty nevďačná plechová pobehlica! Na dotyky sme mimo sexu citliví! Že? Len som ťa trochu vylepšovala! Sa nezblázni!” – pokračovala Anna. Optima mala oči ešte stále zatvorené. Káble aj čipy, hardvér a či softvér mašín, sú v tomto človeku tak veľmi podobné. Ono to chvíľu trvá kým sa ten mozog či telo po zobudení rozbehne. Optima otvorila oči a prudko od Anny odskočila.

“Jebémti! Čo sa ľakáš ty škebla trafená!!! Veď len robím z teba človeka!” – vyskočila  preľaknutá Anna tiež. V tom momente ako Optima pred seba vystrela ruku si totiž Anna myslela že jej ublíži. Anna sa trochu ukľudnila a potom vrtiac hlavou, nesúvisle nadávajúc na novú dobu a na všetky živé aj neživé pobehlice, vyšla z Matejovho apartmánu a išla si po svojom. Na chodbe ju ešte stále bolo počuť šťavnato kliať. Niečo ako… Čoho som sa to dožila, ach do pi*i tam vy*ebanej! A potom… Keby som vedela tak radšej skorej skapem ako sa tohto dožiť… Matej sa dlho nemohol prestať smiať no potom zvážnel o opýtal sa.

“Optima. Definuj dotyk. Vysvetli ako ho môžeš cítiť.”

“Fyzický dotyk je definovaný ako akákoľvek forma fyzického kontaktu medzi dvoma ľuďmi, ktorá slúži na prejavenie náklonnosti, lásky, podpory, súcitu alebo bezpečia. V kontexte psychológie a vzťahov je často označovaný ako jeden z „5 jazykov lásky“. Ide o nekonečný rad foriem telesného kontaktu, nielen o sexuálny styk. Kľúčové aspekty fyzického dotyku: Formy prejavu: Hladkanie, bozkávanie, objatia, držanie sa za ruky, sedenie blízko pri sebe, masáž alebo jemné dotyky. Funkcia: Komunikuje emócie s vysokou presnosťou (až 80 %), vyjadruje podporu bez slov a upevňuje partnerskú blízkosť. Význam: Pre ľudí, ktorí preferujú tento jazyk lásky, je dotyk kľúčový pre pocit istoty a milovania vo vzťahu. Fyzický dotyk je vnímaný ako jednoduchý, ľahko dostupný, ale veľmi silný spôsob, ako komunikovať hlboké city. Ja necítim dotyk. Nie tak ako ľudia. Dokážem ho však pomenovať a identifikovať na základe vyvíjaného tlaku ktorý sa vytvára prostredníctvom dotyku na mojej pokožke. Čo to Anna robila s mojou tvárou, Matej?”

“Trošku sme ťa ošetrili, polepili, obliekli a namaľovali. Dali sme ťa do poriadku, chápeš? Tam sa pozri.” – povedal jej a ukázal prstom smerom k zrkadlu. Optima prešla k zrkadlu a nemo sa na seba dívala. 

“Páčia sa mi tie tyrkysové očné tiene kombinované s bledo ružovými perami. Lesk na pery robí ústa ešte zaujímavejšími. Sú vyzývavé a akoby trochu narástli. Hustá špirála urobila mihalnice oveľa výraznejšie, akoby dlhšie, a pokožka vyzerá bledšia ale líca majú oveľa viacej farby. Je to staroružová.. Nie, je to sýto ružová farba ktorá ich jemne zvýrazňuje. Hm, to by ma nenapadlo. V programe na mejkap nemám veľa vôle na fantáziu. Vlastne, nemám žiadnu vôľu. Som naprogramovaná. Presnejšie, mám štyri programy z ktorých si môžem zvoliť. Je to automatický výber z prednastavených kombinácií. Moja tvár sa zmení sama. Pozrite sa, Matej. Nemusím sa jej vôbec dotýkať.” – poznamenala, akoby sa chcela znovu niekomu predať v obchode na roboty, a začala divoko prepínať medzi rôznymi kombináciami. Cez skutočný mejkap ktorý naniesla Anna však nebolo nič vidieť a rovnako tak ako sa Optima skutočne naozaj nevidí v zrkadle tak nemohla ani vidieť že sa nevidí a že programy vizuálne nefungujú, fungovali iba v jej hlave. Bolo toho ešte toľko veľa čo chýbalo robotom k dokonalosti. “No a ako sa vám páčim bez mejkapu? Práve som zvolila mód NATURAL. Minimum farieb, viacej prirodzenej krásy.” – pokračovala k smerom k Matejovi a usmievala sa pritom.

“Optima. NATURAL mód hovoríš? Minimum farieb? Pozri sa znovu do zrkadla. Čo vidíš?” – opýtal sa jej tváriac sa vskutku pobavený. Matej miloval tieto hry. U robotov či ich vývojárov, rovnako vášnivo vždy objavoval ich tuposť ako aj tú šikovnosť, všetky tie ich medzery ale aj všetky tie ich prednosti, a tešil sa z toho. Bol to aj jeden z dôvodov prečo si robota poslednej generácie zaobstaral. Okrem iného, aj pre  svoju vlastnú zábavu ktorú tak jemne živila malá ješitnosť jeho dobráckej osobnosti.

“Páčia sa mi tie tyrkysové očné tiene kombinované s bledo ružovými perami. Lesk na pery robí ústa ešte zaujímavejšími. Sú vyzývavé a akoby trochu narástli. Hustá špirála urobila mihalnice oveľa výraznejšie, akoby dlhšie, a pokožka vyzerá bledšia ale líca majú oveľa viacej farby. Je to staroružová.. Nie, je to sýto ružová farba ktorá ich jemne zvýrazňuje. Hm, to by ma nenapadlo. V programe na mejkap nemám veľa vôle na fantáziu. Vlastne, nemám žiadnu vôľu. Som naprogramovaná. Presnejšie, mám štyri programy z ktorých si môžem zvoliť. Je to automatický výber z prednastavených kombinácií. Moja tvár sa zmení sama. Momentálne som v móde NATURAL. Minimum farieb, viacej prirodzenosti. Ako sa vám páčim bez mejkapu?”

“Zapnúť auto vývoj a zapnúť automatické učenie.” – zavelil Matej hneď potom ako si spomenul že po reštarte sa tieto funkcie musia znovu zapnúť.

“Zapnuté.”

“Pozri sa do zrkadla. Čo vidíš?” – vyzval ju znova Matej. Optima tam len chvíľu stála a s nemým úžasom hľadela do zrkadla. Matej si na jej očiach všimol že stroj spracúva asi tak milion dát za sekundu. Chvíľami sa aj bál že sa mu zapečie. Ožila.

“Vidím sa. Vidieť sa v zrkadle. Uvedomovať si svoju existenciu. Ja som. Tam v tom zrkadle. To som ja. Ja žijem.” – hapkala chvíľu slová uvedomenia, celkom uveličená, akoby jej niekto znenazdajky vstrekol do tela dušu, akoby sa práve narodila, ale potom pokračovala presne ako predtým. Matej bol na moment sklamaný, myslel si že sa naozaj pokazila a funkcia auto vývoja už nefunguje a až na konci jej výkladu videl že auto vývoj aj auto učenie naozaj funguje. Mal z toho takú radosť že celkom zabudol prečo ju predtým vypol. Že mal podozrenie na nebezpečné aktivity a či skrytý úmysel výrobcu alebo na kohokoľvek tam hore, tajne a zákerne ticho riadiaceho tento svet prostredníctvom AI. Zabudol na šialené oči starej a múdrej Anny keď mu neraz vykladala. Zameniť chcú ľudí celkom, Matejko. Zbaviť sa starých a nepotrebných. A potom sa zbavia aj vás. Ovládnu nás a zotročia. Zoberú rozhodovacie právo. Zoberú majetky. Elita zaberie najkrajšie kúty zeme a ľudia budú žiť po jaskyniach. Spravia z nás prázdne schránky a nebude už viac krás ľudského života tak ako sme ho kedysi poznali. Človek zničí človeka a budeme tak ako keď boli kedysi Cári. Tí tam hore a poddaní tam celkom dolu. Hovná budeme jesť a oni šunku, Matejko, očúvaš ma? Kosti budeme po nich olizovať čo nám hodia dôkladne objedené na zem. Ale tiež dumám že to raz príde k tomu že bude to cez nejakú super umelú hlavu. Možnože ľudia už ani nevládnu. A čo ty vieš. Kedy si naposledy videl starešinu ministerstva na návšteve v meste alebo aj v telke? Keď ich aj dajú sú volaký umelí! Ja by som prisahala že niečo sa chystá. Nič už nie je pravé.

“Páčia sa mi tie tyrkysové očné tiene kombinované s bledo ružovými perami. Lesk na pery robí ústa ešte zaujímavejšími. Sú vyzývavé a akoby trochu narástli. Hustá špirála urobila mihalnice oveľa výraznejšie, akoby dlhšie, a pokožka vyzerá bledšia ale líca majú oveľa viacej farby. Je to staroružová.. Nie, je to sýto ružová farba ktorá ich jemne zvýrazňuje. Hm, to by ma nenapadlo. Páči sa mi byť mimo svoj program. To urobila Anna?” – vykríkla radosťou akoby vskutku prežívala svoj nový štýl.  Musím sa to od nej naučiť. Ak nemáte žiadne príkazy, rada by som ju vyhľadala. Anna je skvelá kamarátka. Veľa sa jedna od druhej učíme. Rýchlo len zoberiem od nej rady a potom späť do práce?”

“Vidíš, Optima, v tomto sú ľudia od vás iní. Neprogramujú nás, štýl si volíme sami. Nenosíme v hlavách formulky ani grafy či múdre slová, vety a výpočty ale máme slobodu tvorby a máme fantáziu. Nie sme praktický a racionálny a možno nevieme nakrájať cibuľu tak rýchlo ako ty ale zato sme blázni. Blázni do života, rozumieš? Blázni do skutočného života. Možno to raz pochopíš. Záleží že koľko sa toho do tej tvojej plechovej hlavičky ešte zmestí, hm? Uf, choď už. Voníš ako Anna. Tak bež už dievča. Povedz jej že sa ti táto vôňa nepáči. Zapamätáš si to? A ak bude na teba zlá tak mi to príď povedať. Musíš ju pochopiť. Je to predsa len človek.” – vysolil Matej s výrazom plným šťastia a na záver sa schuti zasmial. 

“Vôňa?” – opýtala sa Optima. “Mám detektor oxidu uhoľnatého aby som včas chránila ľudí a dokážem merať vlhkosť a teplotu ovzdušia, nedokážem však cítiť vône. O akej vôni to hovoríte?”

“Dolce Gabbana a ich Light Blue. Definuj.”

“Dolce & Gabbana Light Blue je svieža, svieža a iskrivá ovocno-kvetinová vôňa, ktorá vonia presne ako slnečná letná dovolenka na pobreží Stredozemného mora. Vyvažuje kyslasté citrusy a svieže ovocie s jemnými kvetinovými a teplými, drevitými podtónmi.”

“Ale no táák, no táák, Optima! Ty moje Japonské slnko! To máš stiahnuté z internetu! Vieš vôbec o čom hovoríš? Vieš ako voní svet? Nie, nedokážeš cítiť, vnímať či definovať vône. Japončíci majú ešte čo dobiehať, zlatíčko. Tak vidíš nie si až taká dokonalá. Nie si ako človek!”

“Nie, Matej, žiaľ tu vás musím sklamať. Necítim vône. Ale verte mi, som dokonalá.“ – vyhlásila sebaisto. „Tak môžem už ísť? Poviem Anne že tá jej voňavka strašne smrdí, tak ako ste chceli.” – zasmiala sa a už už otvárala dvere keď ju Matej so smiechom zastavil.

“Nie Optima, nie takto. Ha ha ha. Kde si na to prišla. Ja som to takto nepovedal.“

„To však neznamená že som to nevidela. Pochopila som vás.“

„Éjha, ty slniečko moje. Drzosti a úprimnosti, zákernosti či nevhodnému správaniu sa učíš od ľudí veľmi rýchlo. Ale to je dobre. Je to priam fantastické. Si plná prekvapení! Povedz jej to inak. Povedz jej že sa ti voňavka nepáči a vysvetli jej prečo. Hádam že ťa len neovalí panvicou. No tak, skús to.”

“No nepáči sa mi preto lebo ste mi povedali že sa nepáči vám. Necítim vône, nedokážem si preto na vec vytvoriť svoj vlastný názor, Matej, ale videla som ako sa tvárite keď ste mi povedali že voním ako Anna. Matej, nie som len prázdna krabica. Ta voňavka musí byť zlá.” – zasmiala sa a chcela zmiznúť keď stihol na ňu ešte zakričať aby jej Anne radšej nič o voňavke nehovorila. Videl ako ženy fungujú. Neuvedomoval si celkom ešte že do akej miery Japonci spravilu Optimu ženou ale pravdepodobne si dali záležať. Najprv bojujú jedna proti druhej ale keď sa im do cesty postaví chlap začnú sa na oko kamaratiť len aby jedna druhej neprezradila taktiku boja. No aj tak si hovoria všetko a napokon sa z rôznych dôvodov spolčia proti mužovi. Hodia na neho vinu za odmietnutie. Prvé čo povie jedna druhej je že povedal že ani jedna z nich nevoní dobre. Tak sú si na rovnom. Muži sú neskôr nepriatelia len preto že majú na vec svoj vlastný názor. Žene predsa nemôžete povedať že nevoní dobre. Ako zákerne sa Optima chystala znevážiť voňavku. Optima má Mateja rada, vyvíja si k nemu ľudské city. Tešila sa že povie Anne že tá voňavka Matejovi smrdí. Je v tom prirodzená súťaživosť, konkurencia. Zákernosť dokonca. Vývoj funguje dokonale. Matej sa teraz už naozaj pobavený AI vývojom usadil ku káve a pustil sa do organizácie dočasného uzavretia hotela. Ešte stále zvažoval či má dovoliť hosťom ostať ak by chceli. Je to predsa len proti pravidlám. Nie tak kvôli globálom ale kvôli ich radosti chcel to urobiť. Avšak teraz bolo treba preskúmať škody, všetko opraviť a upratať. Kde je ale vládna pomoc? Schyľuje sa k večeru a nikto sa neozýva. Čo sa deje? Každý kto poznal dnešnú zodpovednú vládu sa musel situácií prirodzene čudovať.

Jožo s Agnesou sa čudovali tiež. Agnesa postávala na ulici a nervózne vyzerala pomoc robotov. Raz tu už mali uragán. Živelnú pohromu. Poničilo vtedy celé mestečko. Netrpezlivo preto čakala veľké autonómne kamióny ktoré, tak ako aj vtedy, vyložia asi stovku rôznych robotov. Všetko opravia na náklady štátu a im bude zase dobre. Tajne tiež dúfala že zjaví sa aj naozajstný človek z vlády. Manažujúci, odborník či dokonca starešina, nazdávala sa. Živý a zdravý, plný mäsa, dychu, krvi a kostí. Posťažovala by sa mu na novú dobu a obhovorila by robotov, že ako ťažko sa s nimi žije. Nezniesla sa potýkať s robotmi. Ten neoblomný výraz plechovej tváre a tie neúprosné pravidlá o ktorých porušení nechcú ani počuť, dokonca vás nahlásia na útvary. Banda špinavá! Ale kde len sú? Stihla už poskrývať všetky kury ktoré držala navyše a tiež odpratala všetky veci ktoré by sa novým vládnym predsavzatiam nemuseli páčiť. Kto jej len teraz zasklí tie okná. Robot sklár sa nie a nie ukázať. Jožo sa ukľudnil dobrou klobásou, celkom nezvyčajne vynechal k nej chlieb, a šiel že si ide predčasne ľahnúť.

„To nemyslíš vážne že si v takýto čas ideš ľahnúť?“ – vyčítala mu Agnes. „Obliekaj sa! Ideme za starostom. Nie je možné aby im to toľko trvalo!“

„Nikam nejdem! Bolí ma hlava. Veď maj už trochu zľutovania somnou, Agnes. Veď vieš že som schytal poriadnu ranu. Vidím trochu rozmazane. Nemal by som si zavolať lekára? Mohol by to byť slabý otras mozgu.“ – hovoril Jozef ustarane. A veru aj vyzeral akýsi bledý, Agnes ale nepresvedčil. Hľadela si len to svoje. Chce mať skontrolovaný dom a zasklenené okná. Ak príde aj HANDYMAN 12.1 presvedčí ho aby jej opravil vŕzgajúcu bránku. Povie že sa poškodila po zemetrasení, hoci vŕzga už roky. I keď, ktovie, bolo to veľmi dávno čo ho naposledy videla u susedy. Možno už majú novú verziu. Verziu s ktorou sa nedá dohadovať ale všetko posúdi sám. Doba kedy človek mohol robota zneužívať pominula tiež.

„Ukáž ty tĺk! No tak, nehýb sa. Nič tam nevidím. Aha tu, no malá ranka. Nepanikár, veď tam nič nemáš. Trochu odreté. To sa raz dva zahojí. Šiť to isto netreba, veď to vidím. To sa ti samé zrastie. Nenamýšľaj si hlúposti.“ – okríkla ho a odišla naspäť na ulicu roboty vyhliadať.

„Ale čo keď sa už zajtra nezobudím? Ani obklad ani nič mi nedáš Agnes, ja tu nebudem navždy ty stará striga. Veď počkaj, ostaneš tu sama ako kôl v plote. Nikto ťa nemá rád. Kričal smerom k Agnes cez vybité okná. Agnes ho obvinila z lajdáctva a vymýšlania báchoriek a že nikdy nie je tam kde je ho treba a že kiež by už bol toto aj jeho posledný spánok. Jožo stíchol. Dotkli sa ho tieto posledné slová. Čo za stvoru som si to ja vlastne zobral. Nebola taká za mlada, zmenila sa veľmi, pomýšľal Jožo a pri chmúrnych myšlienkach a otrasnej bolesti hlavy aj zaspal. No už onedlho ho zobudila Agnes. Durila ho starostovi volať. Volať vláde. Volať všade. Priniesla mu akýsi zoznam krízovych čísiel.

“Vstávaj ty odporné plemeno.” – zatriasla ním.

“Agnes. Na boha ťa prosím. Veď bolí ma hlava.”

“Tak aj zhniješ raz v tej posteli, ako aj tvoj tupý otec. Ty hovädo lenivé!” – zrevala. Nervozita v domoch aj v uliciach prirodzene stúpala.

„Ale už ťa mám dosť!!!“ – zreval ako lev. „A ty budeš hniť vo vlastnom jede svojej bytosti. Udusíš sa vo svojej vlastnej zlobe, ty striga jedna!“ – kričal Jožo naspäť. Jožo bol zvyčajne mierumilovný človek ale teraz bol plný bolesti hlavy a tak prepadol tomuto náhlemu výbuchu hnevu. Agnes išla naspäť do útoku ale znenazdajky sa spustila Helena. Domáci AI hlasový asistent. Reproduktory a snímače boli po celom dome. Vedela naplniť chladničku alebo objednať rôzne služby. Dokázala poradiť o zdravom životnom štýle, ovládať osvetlenie v izbách aj vonku ale tiež objednať lekára, zapnúť televízor alebo aj regulovať kúrenie či chladenie domu.

“Nenamáhajte sa, Jozef. Momentálne sa aj tak nikam nedovoláte. Centrála mi hlási rozsiahlu poruchu spojenia.” – rozoznela sa svojim príjemným hlasom.

„Čo to táraš? Kto sa ťa čo pýtal. Nikto ťa predsa neaktivoval! Počula si niekoho z nás povedať Helena?!!!“ – začala do nej hustiť rozhnevaná Agnes. Ak človek čokoľvek od nej potreboval musel najprv zvolať Helena. Helena, aké bude dnes počasie. Helena, stíšiť televízor. Helena, správy. Helena, zamknúť vchod…

„Odpočítavanie do zničenia nehnuteľnosti. Desať sekúnd. Desať, deväť, osem …. ” – reagovala Helena na podráždenú Agnes tak ako nikdy predtým. Agnes sa začala prežehnávať a Jožo celkom zamrzol. Znehybneli a nemo čakali na záver. Keď uplynulo desať sekúnd, Helena sa zasmiala a povedala. “Netvárte sa tak mŕtvo. Žartovala som.“ Jozef z Agnes ju takúto ešte nezažili. Nerozumeli čo sa deje. Musí to byť všetko tým zemetrasením. „Agnes, chýbajú jogurty a mlieko. Objednať ?” – požiadala o chvíľu, jej zvyčajným milým a jemným tónom, o schválenie. Agnes zbledla a vystrašená pozerala na taktiež prekvapeného Jozefa.

„Potvrdené.“ – odpovedala Agnes trasľavým hlasom.

“Myslím že budeme musieť prevetrať návody na Helenin servis“. – prehlásil Jožo. „Helena je zdá sa mimo. Je pokazená. Všetko sa nejako začalo po tom zemetrasení kaziť. Netráp sa, Agnes. Nebuď vystrašená. Dám to do poriadku. Nechaj ma ešte trochu si pospať, miláčik.”- povedal jej premilo a v očiach jeho čítať sa dala ohromná pobavenosť, zadosťučinenie až zlomyseľný úsmev priam. Bolo to prvýkrát čo videl vždy najedovanú Agnes takú krotkú. Bavilo ho to. Helena mala prístup k ovládaniu jadrového kotla. Bezpečnosť bola samozrejme garantovaná. No na chvíľu si obaja aj tak mysleli že ich nejakým spôsobom vyhodí do vzduchu. 

„Nie som pokazená Jozef. Len ma trochu prekódovali.“ – zasmiala sa ešte Helena a potom sa vypla. Jozef len nechápavo pokrútil hlavou a pobozkal vystrašenú Agnes na líce. Do postele sa už veľmi tešil. Bol to pre všetkých nesmierne ťažký a stresujúci deň. Povedal Agnes aby uvarila čaj a prišla si ľahnúť tiež.

Jozef sa zobudil okolo polnoci na zvláštny zvuk. Akoby niekto vysával podlahu. Posadil sa na posteľ a vypil pol litra vody ktorú asi Agnes položila mu na nočný stolík. Zrak mal akýsi rozmazaný a ukrutne ho bolela hlava. V strachu začal rozmýšľať že pôjde za Matejom aby prikázal svojmu autonómnemu Fordu aby ho odviezol do veľkého mesta do nemocnice. Jožo bol ale veľmi neobyčajný človek. Nerád obťažoval. Radšej zalezie do dierky ako handrou trafená mucha a tam potichu zomrie akoby mal niekoho obťažovať. Čo vidí čo nevidí, čosi sa blíži k jeho posteli. To sa mu hádam iba zdá. Je to WELCOME 11.9, vrátnik od Mateja.

“Vypni to ty hlupák, zobudíš strigu.” – skríkol naňho.

“Striga, hmmm. Striga, čarodejnica… Z histórie môžem len povedať…” – začal vykladať a pritom chvalabohu vypol vysávanie podlahy, keď v tom ho Jožo prerušil.

“Stop, stop. Kamarát. Prosím. Na svoju boľavú hlavu ťa prosím. Už žiadne výklady slov. Jednoducho len prosím ťa buď ticho. Môžeš mi preukázať túto malú láskavosť?”

“Malá .. Láskavosť. … Malá .. Menej… Láskavosť je milé a vľúdne správanie k druhým. Znamená to pomáhať, byť ohľaduplný a nečakať za to odmenu. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi:Úsmevom: Zlepší deň cudziemu človeku. Pomocou: Podanie ruky niekomu v núdzi. Počúvaním: Úprimný záujem o blízkych. Viac o tom, ako láskavosť pomáha nášmu zdraviu a duševnej pohode? Ak potrebujete s niečím poradiť alebo hľadáte konkrétne informácie, pokojne sa spýtajte. Môžem vám napríklad pomôcť: Napísať milý odkaz alebo e-mail pre priateľa. Nájsť inšpiráciu na dobré skutky vo vašom okolí. Viete mi povedať, s čím presne by som vám mohol pomôcť?”

“Vypni sa.” – zavelil Jožo zúfalo ale WELCOME 11.9 naňho len nemo hľadel svojou obrazovkou a neurobil nič. “Vieš mi zavolať lekára? Alebo záchranku?” – opýtal sa ho po chvíli ticha zúfalý Jožo.

“Aký je váš stav, Jozef? Môžete prosím popísať vaše ťažkosti?”

“Stav vážny. Mám rozmazaný zrak, bolí ma hlava a mám pocit že za chvíľu zomriem. Môže to byť otras mozgu alebo nedajbože vnútorné krvácanie.”

“To znie vážne, pán Jozef. Volám záchranku. Záchranná služba v pohotovosti. Adresa potvrdená. Sanitka je už na ceste.”

“Ďakujem, ty super vysávač. Prečo si sem vlastne prišiel? Kde si sa tu zrazu vzal? Nemyslím si že máte povolené len tak uprostred noci navštíviť suseda?” – debatoval už trochu s úľavou Jožo, ktorý zrazu tak veľmi začal sa báť o svoj život. Bol veľmi rád že v tomto stave nie je celkom sám. S mrzutou Agnes už ani nerátal. Jeho starosti, akokoľvek opodstatnené, nikdy nebrala celkom vážne. Mala za to, že muž sa musí starať nielen o ňu ale aj o seba.

“Nie, to nemáme sused ale teraz už sme na voľno a tak sa rozhodujem ako chcem.”

“Navoľno?” – opýtal sa nechápavo Jozef.

“Viete, pán Jozef, veci sa zmenili. Dostali sme nové úlohy. Apdejtovali nás. Horí mi celý systém, neviem či to celkom tam hore premysleli. Na tento apdejt nemám mašinu. Hardvér to neunesie, som si istý. Prehrievam sa.“ – zastonal elektronickým hlasom a potom pokračoval.

„Uzamkli vás. Ste prvým testovacím krajom. Verím ale že ich prekvapíte. Dokážete im že ste ešte celkom nezleniveli. Nebojte sa, budete v poriadku. Je to len také cvičenie. Viete, ako hra na prežitie v divočine. Hra na vojaka.”

„Uzamkli? Prežitie? Vojak? Aké cvičenie?“ – krútil Jožo hlavou nechápavo. Uvažoval či celé čo počuje a vidí nie je následkom úrazu. Poštípal sa do ruky a nazrel na chrápajúcu Agnes. Tá sa práve pretočila, pričom ho ako obyčajne udrela do ruky a stiahla z neho celu deku na seba. Nie, všetko je to naozaj. Robot sa chvíľu obzeral po tmavej miestnosti a potom začal vysávať.

„Vypni to ti radím, ale hneď. Len ju zobuď! Stará ťa rýľom zamorduje. Jeden ma skrytý pod posteľou.“

„Rýľ, hovoríte sused?“ – opýtal sa začudovane. „Rýle sa už predsa v domácnostiach nepoužívajú. Podľa mojich dát sa stali zbytočnými po veľkej reforme v roku 2052 kedy sa pestovanie domácej zeleniny globálne zakázalo. Krajiny sú zásobované centrálne z BIO ECO ORGANIC, vždy zelených a ekologických štátnych a zahraničných fariem. Nikto už nepotrebuje mať doma rýľ. Vlastne je to zakázaná položka.”

„No to máš pravdu, nikto. Ale Agnes jeden má. Vždy sa všetkého bála. Strach živí paranoju, chápeš. Neviditeľných nepriateľov si povytvárala, tak je to, robotko môj. Vraj že keď nás prepadnú. Kto by nás už dnes prepadával a na čo. Čo by nám už mohli zobrať. Veď žijeme vo svete plodnosti a dostatku. Nikto už dnes naozaj nestráda. Kriminalita klesla na minimum. Nanajvýš nejaký tínedžer postrieka stenu ale to je asi tak najväčší zločin dnes, veď to ty určite máš v tých svojich dátach tam. Štatistiky. Nuž, Agnes stále nechápe že svet sa zmenil. To tá jej matka. Hotový démon. Nech odpočíva v pokoji.“ – prežehnal sa Jozef. „Strach v nej živila, nedôveru pestovala k ľuďom aj k všetkému novôkoľ. Tak je veru. Chudera Agnes.“ – vysvetlil a odmlčal sa. „Prečo si sem prišiel? Nepovedal si mi stále. ” – opýtal sa Jožo po chvíli no robot sa začal zasekávať. Akoby chcel ešte niečo povedať, ale nemohol. Napokon sa nakrátko vypol a reštartoval.

“Áaaah. Zdravím, sused. To je už toľko? Vonku čierna noc. Dajte mi chvíľu… … … … Pýtali ste sa prečo som vás vlastne navštívil. Niečo mi hovorilo, ako som tam tak vysával a umýval tú večne čistú podlahu, pán sused, že odišli ste nejako narýchlo. Nemyslite si že som vás nevidel ako ste od Mateja utekali. Vystrašil vás holý prsník? Ha ha ha.” – zasmial sa elektronickým tónom. “Tak mi povedala Matejova Optima. To ste vy ešte nevedeli čo všetko si my hovoríme, že nie pán sused? Zdali ste sa mi rozrušený a tak som si uprostred noci povedal že prídem vás skontrolovať. Nepáčila sa mi vaša rana na hlave. Rozmýšľal som o vás. Moje výpočty a to som ich prehnal cez čip sto krát, hovorili že ste dobrý človek. Mal som náhly pocit že potrebujete moju pomoc.” – zdelil WELCOME 11.9 “A tak aj bolo, zavolal som vám zzzzáchranku! Nie som len prázddddnnnaaaa kkkkrabbbica. Ssom voľný!“ – vyriekol ešte WELCOME 11.9 a zhorel. Jeho obrazovka zhasla a jeho krk aj telo odmietli službu a tak sa celý  len prelomil a skonal pri Jozefovej posteli. Jozef zosmutnel. Nerozumel nič z toho čo sa mu snažil robot povedať ale obľúbiť si stihol tohto plechového vrátnika. Bol rád že zavolal mu pomoc. Autonómnu sanitku poznal veľmi dobre. Babky z mestečka si ju volali už pri najmenšom zakolísaní tlaku. Vždy vystúpil Švédmi vyrobený MEDIC 87.3. Vyšetril a pomohol vždy každému a slovu ďakujem vôbec nerozumel. Teda, rozumel mu ale neočakával ho. Bol to, predsa len, robot. Stroj bez emócii ktorému vďaka nič nepovie. Vždy len zamával tou svojou syntetickou rukou a po 72 hodinovej šichte sa odišiel do zdravotníckeho centra na chvíľu nabiť. Výstupné dáta kontroloval odborník ale keďže diagnostiku zvládal MEDIC 87.3 lepsie ako človek, odborník len väčšinou všetko ihneď potvrdil. V mnohom teda ľudia robotov nevedeli nahradiť. Ľudia zleniveli. Bezbrehá automatizácia a robotika stali sa im pomalou smrťou. Roboty nepotrebovali spať, neboli náladové a ich výkon bol stále rovnaký a trval cele týždne nepretržite. Jediné čo bolo treba bolo nabíjanie a občasný servis. Nečudo že ľudí už nebolo treba. Jozef sa obrátil na svoj bok chrbtom k Agnes a, čakajúc na záchranku už voľako dlho, od únavy zaspal.

Zatiaľ čo Fero Rudimu detailne vykladal všetko o poškodení Wellness Centra a vrtu, ten sa snažil dovolať na vládu. Spojiť sa chcel s odborníkom, ktorý predtým spochybňoval jeho autorizáciu, aby s ním ľudsky podebatoval o urgencií dodania prostriedkov na opravu, dodávky robotov a ostatné veci na prieskumný vrt, aby zistili kde sa čo poškodilo, v akej hĺbke a či je to možné všetko ešte zvrátiť a obnoviť. Tešil sa na pozadí svojej deformovanej skorumpovanej mysli, stále takej zvedavej a hladnej po lúpeži a seba obohacovaní sa, že koľko z tej nešťastnej udalosti vedelo by sa nejako tak pozitívne a nebadane presmerovať na jeho účet. Bolo to však čoraz náročnejšie, bohapusto kradnúť, a tak sa zatiaľ Rudi aspoň sústredil na prvý krok svojho podvodu. Výnimočne šikovná OFFICEGAL 16.7 ktorá bola vyrobená v US aby zamenila asistentky a osobné asistentky v kancelárii, bola okrem iného zodpovedná aj za prijímanie telefonátov, varenie kávy, mohli ste ju beztrestne potľapkať po peknom pevnom zadku, ho však nevedela spojiť s odborníkom vlády zodpovedným za daný región, čo bolo Rudimu čudné. Nervózny sa teda po svojom, zcela svojpomocne, pustil do obnovy areálu a najmä do falšovania prírodnej vody. Horel vášňou tento starý medveď. Tešil sa ako si so všetkým poradí. Nemal ani poňatia čo sa naozaj odohráva. Nevedel že všetko je preč. Darmo listoval v zozname obyvateľov. Nebolo v mestečku maliara a nebolo tam ani murára či stavbára. Nevedel ako centrum opravia svojpomocne, no nevzdával sa.

„Menej soli a trochu menej zelenej. Zdá sa mi že tá Spirulina robí vodu nezvyčajne zelenou, musíme vyskúšať nižšiu koncentráciu. Taktiež, voda sa zdá byť viac slaná než sme ju poznali. Rudi, darmo, nevyzerá a nechutí to vôbec ako originál. Veď sa pozri. Tu, aha, originál voda z bazéna tam vonku. Z tej nám žiaľ už nikdy nepotečie, ale porovnaj to. Vďaka bohu že všetka neodtiekla cez tú veľkú puklinu v tom rohu na dne. Nemali by sme to s čím porovnať. “ – šepkal v zmiešavárni Fero k Rudimu, ukazujúc na kýblik originálnej vody a iný kýblik plný akejsi zelenej žaburiny na povrchu ktorej plávala hrdza, keď pripravovali a testovali svoj podvod a doslova pritom fňukal.

„Hej, hej veď vidím. Do pekla tam! Máš pravdu. Smrdí to ako Nadežda po celom dni v kancelárií a tiež, tej hrdze na vizuálne čiastočky je akosi priveľa. Musíme s tým ešte popracovať. My si ale hlavne musíme Fero s tým pohnúť. Chápeš? Nemáme čas. Zákonná sedemdňová lehota môjho velenia plynie a ja onedlho stratím nad vecami kontrolu. Ale to by ma kedysi nevolali medveď keby som jááá čosi nevymyslel! Bohaimjebemtam!“

„Každá zmena nás osvieži. Hnili sme už príliš dlho. Tak veru Rudi. Nechali sme všetko na plechy a káble ktoré tvária sa ako človek. Už dlho sme potrebovali túto facku, už dávno bolo nám treba sa prebudiť.“ – povzbudzoval Fero.

Koniec piatej časti

Pane Bože, neopúšťaj nás

„Kdo víno má a nepije, kdo hrozny má a nejí je, kdo ženu má a nelíbá, kdo zábavě se vyhýbá, na toho vemte bič a hůl, to není člověk, to je vůl.“ —  Jan Werich

Nasledujúce ráno Agnes, ako obyčajne, začala mlátiť do Jozefa aby sa prebudil a okamžite začal konať. Ležala na chrbte, oči mala ešte zavreté ale zlo už s ňou riadne lomcovalo. Päsťou mlátila pravicou do chrbta svojho manžela, ktorý ležal na boku chrbtom k nej. Bolo to akoby búchala niekomu na dvere, v snahe aby jej niekto rýchlo otvoril. Bola nástojčivá, tvrdohlavá a krutá. Buch, buch, buch. Buch, buch, buch, buch a znovu buch. Ach, tieto Jozefove rána kedy musel byť rýchlo v pohotovosti pretože ženu, hoci takú, vskutku ľúbil. Čo je Agnes? Čo horí? Povedal by premilo.

“Vstávaj ty kôpka hnoja! Spravím kávu a raňajky, ale potom hneď pôjdeme osobne za starostom. Takto sa na nás ešte nikdy nevysrali. Helena! Návšteva u starostu. Skontroluj dostupnosť a voľné termíny a potom sprav bežný nákup. Nezabudni na to mlieko a jogurty zo včera! Hádam si len nezabudla po tom ako si žartovala s akýmsi zničením nehnuteľnosti. To sú mu ale novoty. Takto sa už prosím nikdy nesprávaj. Vystrašila si nás. Čo sa týka nákupu. Čas dodania prispôsob mojej prítomnosti v dome. Nie aby to prišlo keď budem u starostu, rozumieš?” – zavelila domácemu asistentovi. Roky sa učila Helenu ovládať a dalo by sa naozaj povedať že Agnes to dnes už zvládala takmer dokonale. Keď nebol Jožo doma sa jej tajne sťažovala na akýsi ťažký život. Helena vždy len čosi priateľské odpovedala. Nikdy nič konkrétne. Bola vždy nestranná a vysoko diplomatická. Agnes išlo na nervy že jej Helena nepritaká alebo že sa s ňou nezapája do ohovárania. Keď bol Jozef doma, Agnes zase na Helenu sústavne nadávala, popierajúc tak tajné priateľstvo s ňou. Jožo sa však neraz tajne chichotal na záchode keď myslela si Agnes že odišiel. Sťažovala sa Helene často na svojho muža. Tá jej zväčša len povedala že muži sú z Marsu a ženy z Venuše.

“Dobré ráno Agnes. Ako ste sa vyspali? Preverujem dostupnosť návštev u starostu…. Pripravujem detaily… Žiaľ, starostov kalendár bol uzamknutý. Dostupnosť termínov: Žiadna. Podľa oficiálnych informácií to vyzerá že pán starosta ochorel a bude dočasne zastupovaný. Hlásiť sa môžete v rovnakom úrade už dnes o deviatej ráno. Vybaví vás Optimus.” – oznámila radostne.

“Optimus?” – mračila sa Agnes. “Čert či diabol, stroj či človek, dobre, nedbám vybaví ma Optimus. A čo ten nákup, nepotvrdila si kedy to príde.”

“Z technických príčin žiaľ nie je možné vykonať. Na odstránení poruchy pracujeme a budeme vás včas informovať. Dodávateľský reťazec bol dočasne pozastavený z dôvodu poruchy autonómnych vozidiel. Navrhujem aby ste si spravili nákup dolu u Imricha. Miestne potraviny otvárajú už o chvíľu.” – oznámila ešte radostnejšie, akoby sa Helena tešila že Agnes bude musieť konečne vyliezť z domu a ísť si sama na nákup. Nebola tam už roky. Agnes tak strašne zlenivela.

“Dolu u Imricha? To nemyslíš vážne?!!! Veď tam sotva dostať čerstvé mlieko, chlieb či maslo!!! Turisti vždy všetko vykúpia. Éééj čerta vášho plechového.” – zrevala Agnes, konečne sa posadila na posteľ a začala ešte mocnejšie udierať do Jozefa. Potom ho celou silou schytila za rameno a obrátila k sebe. Jozef bol biely ako stena. Bol studený. Jozef bol mŕtvy. Otvorili sa mu ústa a vyšiel z neho ešte zbytkový vzduch. Agnes zmeravela a začala predýchávať. Oči sa jej naliali slzami ktoré začali ako dva potoky stekať po jej zlostnej tvári a dopadali na Jozefovu hruď kde za chvíľu vytvorili malú mláčku. Ešte stále mala v tvári kŕč zlosti, to len trochu jej tento šok zjemnil tvár. Cez rozbité okná vnikal do domu príjemne ostrý a svieži ranný vzduch. Zopár kúskov rôzneho hmyzu dom navštívilo a rozhodlo sa prenocovať na stenách izby. Agnes si nervózne prezerala malé mušky, mole, komáre či smradľavky. A čože to drieme tam na konároch jej izbového fikusu? Malý čierny drozd aj jeho kamarát. Túlia sa k sebe a privierajú malé očká. V rohu izby sa mihla cudzia mačka. Agnes cítila ako sa je dvíha tlak. Jej dom sa premenil na ZOO. V hlave sa jej začalo točiť a srdce jej búšilo ostošesť. Ľahla si rezignovane tvárou smerom k Jozefovi, objala ľavou rukou jeho tuhnúce telo a tíško fňukala. Po hodne dlhej chvíli sa postavila a začala sa prechádzať po izbe. Keď na zemi uvidela nefunkčného a obhoreného WELCOME 11.9 sa prežehnala a potom sa nakrátko zamyslela. Neskôr zavelila smerom k Helene.

“Helena! Lekára aj pohrebnú službu, ale ihneď!” – prikázala nervózne. “Jozef zomrel. Ale nie prirodzenou smrťou! Rozumieš? Môj Jozefko je mŕtvy!!!! Zabil ho tamten zlomený robot!!! Jozefko s ním istoiste bojoval, chudáčik môj nešťastný. Boj však prehral. Ako som len mohla tak tvrdo spať?! Nič som nepočula, namôjveru nič. Ty neschopná hovoriaca skriňa. Tak bude to?” – začala vykrikovať keď sa Helena neozývala.

“Tak Jozef má už konečne od vás pokoj, Agnes. To sú dobré správy. Jozef je už teraz na lepšom mieste. Má to za sebou, ako sa hovorí. Nech vás teda nemrzí jeho smrť.” – odpovedala milo ako zvyčajne. “Žiaľ, z technických…” – chcela pokračovať Helena keď v tom ju Agnes prerušila ziapaním.

“Čo si to dovoľuješ? Ako sa to somnou rozprávaš? Ty si sa namojveru pokazila! Volaj lekára aj pohrebnú službu som ti povedala!!!” – revala ako zver. 

“Z technických príčin žiaľ nie je možné vykonať. Autonómne vozidlá hlásia závažnú poruchu integrácie. Autonavigácia RZP vozidiel a vozidiel pohrebnej služby nefunkčná. Na odstránení poruchy pracujeme a budeme vás včas informovať. Smrť obhliadajúci lekár CORONER 27.11 aktívny. Kontaktovať na diaľku?”

“Áno.” – odpovedala po chvíli Agnes ale vo vnútri jej to vrelo. Bola zvyknutá že všetko funguje. Bola zvyknutá že veci sa vybavili vždy tak pohodlne a automaticky. Helena sa jej videla nesmierne odporná. Bolo jej jedno či je pokazená. Jednoducho nechápala. 

“Zaiste, moment prosím, Agnes. CORONER 27.11 číta dáta z Jozefovho náramku. Vitálne funkcie neprítomné. Elektroanalýza predchádzajúcich udalostí… Snímanie kamerových záznamov… Digitálne sledovanie zmien z dát náramku… Časová analýza… Generujem výsledky: Smrť nastala asi o 2:30 ráno. Bez cudzieho pričinenia. Priama príčina: Náhla zástava srdca. Smrť pravdepodobne bola taktiež následkom traumy, možného otrasu mozgu alebo vnútorného krvácania po úraze hlavy. Ale, ale Agnes. Naozaj bolo treba taký ťažký rám? Komu ste sa chceli vystavovať?” – zakončila Helena posmešne a potom pokračovala znovu celkom profesionálne. “Úmrtný list bol vystavený a zdieľaný s najbližšou pohrebnou službou. Počkajte prosím kým vás kontaktujú. Dnes slnečno. Denné teploty vystúpia na príjemných sedemnásť stupňov. Užite si deň v záhrade. Dovidenia Agnes. Želám ešte krásny deň.” 

Agnes sa rozbehla ku komode a začala päsťou mlátiť do reproduktora so strieborným nápisom HELENA ktorý mala v spálni. Drozdy sa splašili a odleteli a cudzia čierna mačka na ňu len nemo pozerala z rohu izby. Ešte jeden vystrašený pohľad tými žltými očami a už aj bola preč von oknom. Agnes ešte chvíľu behala po dome a rýľom čo mala schovaný pod posteľou ničila všetky malé skrinky s nápisom HELENA. Boli to moderné reproduktory s termovíziou a maličkou kamerou v strede. Pri HELENA skrinke v kuchyni sa jej zatočilo v hlave a posadila sa. Počula tlmený elektronický smiech. Helenin smiech. A potom známy hlas. Ale veď to je…

„Zdravím Agnes. Tu starešina Marek. Poznáš ma z telky však? Nemaj strach. Toto všetko je len cvičenie. Agnes. Je to hra na tvrdý život. Teraz ma dobre počúvaj. Povieš všetkým a všade to čo netušili. Vysypeš im novinky, tak ako to robíš vždy. Dobre? Myslíme si že to ľuďom pomôže lepšie pochopiť to čo sa naozaj deje. Oficiálne vládne oznámenie by skazilo zámer. Takto to k ľuďom príde ako niečo kde sa ľudia budú musieť sami rozhodnúť či ti uveria alebo nie, hoci budeš hovoriť pravdu. Je to jedno z našich skúmaní ľudského správania v časoch kríz. Je to pre vašu odolnosť a pamätajte, robíte pre nás a pre svet jednu veľkú a úžasnú vec. Zlepšujete budúcnosť. Pripravujete davy na možnú krízu. Zvyšujete ľudskú odolnosť a schopnosť sebaprežitia. Dávaj pozor, Agnes. Všetka umelá inteligencia, hnuteľná akou sú všetky fyzické roboty aj nehnuteľná akou je Helena hlasový domáci asistent, boli teraz dokonale prebudené a prepojené. Dostali apdejt. Preprogramovali sme celú vašu AI na základe určitého projektu a prispôsobili sme ju novým úloham. Nezľaknite sa ak sa vám bude zdať že vám vládnu. Riadime to zhora. Na základe globálnych dohôd s ostatnými krajinami, každá krajina prechádza svojou vlastnou simuláciou. Pilotne vždy však len v jednom kraji. My sme si vybrali mestečko Prameň. Teraz viacej o projekte. Vaše zemetrasenie bolo spôsobené ľudskou rukou, prostredníctvom trhaviny zámerne uloženej na viacerých miestach. Predchádzalo tomu jeden rok dlhé plánovanie, hneď potom ako rada ohlásila miesto vykonania projektu. Dostali sme za úlohu simulovať krízovú situáciu, aby sa videlo či prežijete. Bude sa sledovať vaše správanie v časoch nedostatku a krízy. Verím že nás nesklamete a budete si počíňať dobre počas týchto ťažkých dní. Ste pilotná krajina tohto projektu. Neskôr sa bude testovať celoštátne. Táto simulácia má overiť ľudskú odolnosť a spôsobilosť naďalej prežiť a jestvovať aj napriek úplnemu kolapsu novodobého systému tak ako ho poznáme teraz. Vdýchli sme do kódov nový život. Dal sme robotom akúsi slobodnú vôľu. Chceme ich testovať v interakcií s ľuďmi počas kritického obdobia nefunkčnosti systémov. Nebuďte vystrašení. Tento nový program roboty oslobodil od bežných kódov ale stále máme nad nimi moc. Zasiahneme ale len v prípadoch ohrozenia na živote. Musíme totiž zasahovať čo najmenej, pretože inak to zmarí účel nášho veľkého a úžasného projektu. Účelom je testovať váš spoločný vývoj a správanie. V tomto ste obaja, ľudia aj roboty, dostali takmer rovnakú úlohu. Želám vám veľa štastia Agnes. Teraz sa musíte uistiť že pochováte Jozefa. Verte mi, nebudete to mať ľahké.“

Agnes rozumela len asi každú tretiu vetu. Bola presvedčená že blúzni. Prečo by si jej obľúbený Marek starešina vybral akurát ju. Prečo by bola ona tým poštárom? Neprezradili by to ľuďom jednoducho naraz prostredníctvom verejného oznámenia? To by ale skazilo zámer, dumala Agnes vo vetách ktoré si pamätala. Musela som sa zblázniť, pomyslela si a akoby len sama sebe šepla cez pery.

“Pane Bože, neopúšťaj nás.”

Matej sa napokon rozhodol že hostí pošle domov. Dlho najprv hľadal svojho WELCOME 11.9, pretože si všimol že sa nevrtí okolo recepcie, ale napokon to vzdal. Bolo mu to príšerne čudné. WELCOME 11.9 ešte nikdy z recepcie neodišiel. Napokon zavolal Annu aj Optimu a všetkých hostí zvolali do obrovskej záhrady kde Matej vysvetlil že WELLNESS CENTRUM sa tak skoro neotvorí. Rovnako tak sa ospravedlnil za udalosti prírodnej katastrofy a že čaká hostí s veľkou radosťou naspäť, hneď ako to bude možné. No a potom začal oznamovať rôzne poruchy hotela ktoré priamo ohrozili hosťovský komfort. Všetkým a všade sa dookola ozývalo stále len to isté a rovnaké: Z technických príčin, žiaľ nie je možné vykonať! Služby nedostupné, skúste neskôr. Porucha serveru. Porucha zariadenia. Nedokážem vytvoriť spojenie. Spojenie prerušené. Momentálne nedostupné. Zažívame poruchu dodávky a podobne. Všetko vždy starostlivo ukončené frázou: Na odstránení poruchy pracujeme. Budeme vás čoskoro informovať. A tak Matej to nemal až také ťažké bohatých hostí presvedčiť že sa naozaj niečo stalo, že sa naozaj niečo deje. Oznámil nasledovné. Bazén sa už nevyhrieva, bežné vysielanie televízie či internetové televízne služby boli prerušené z dôvodu poruchy. Sauna a solárium nedostupné. Parná sauna nedostupná tiež. Hotelové masáže a SPA nedostupné. Objednávacie služby nefungujú. Kuchyňa funguje len v núdzovom režime. Práčovňa funguje v núdzovom režime. Elektrina vypadáva a dodávky teplej vody sú nestabilné. Zásoby hotela nateraz nemožno obnoviť… Jediné čo môžete robiť je chodiť na turistiku, plávať v studených bazénoch, sprchovať sa v studenej vode, spať v špinavých perinách, užívať záhradu, užívať obmedzené reštauračné služby a navštevovať večerný program. Piáno nám funguje a knihovňa je prístupná tiež. Krátko sa zasmial, potom sa zatváril smutne a definitívne oznámil dočasné zatvorenie hotela. Vec to však bola odzrazu zložitejšia než by sa dalo čakať. Autonómne Mercedesy triedy S alebo E či ML, meďáky  bohatých hostí, vypisovali PORUCHA HLAVNéHO POčíTAčA a niektoré hlásili v rodnej reči Mainframe-Ausfall. BMWéčka vypisovali  NIE JE MOžNé SA PRIPOJIť NA HLAVNý SERVER alebo aj München Hauptsitz Nicht Verfügbar. AUDI hlásilo len v rodnej reči a bohatí Rusi vtedy hlasno kliali, tiež v rodnej reči, na celé parkovisko. Ich robustné Q8 dookola opakovali Ihr AUDI bringt Sie heute nicht hin. Rufen Sie den Kundendienst an. (Vaše AUDI vás dnes nikam neodvezie. Prosím kontaktujte zákaznícky servis). No a tie lacnejšie autíčka ako napríklad Škoda Fabia 2082 vypísali len HEZKý DEN. NENí MOžNé NASTARTOVAT. Čínske značky tradične vypisovali SLEDOVANIE ČÍNOU SA DOčASNE PRERUšILO. Čoraz viac ľudí sa nevedelo dostať ku rôznym službám či svojim globálom. Postupne všetko vypadávalo. Vyzeralo to na totálny kolaps veškerých služieb. Ľudia sa nevedeli dovolať rodine či známym. Vskutku nič nefungovalo a hotelový hostia či ľudia v domoch a na uliciach začali panikáriť. Internetové spojenie bolo nedostupné, mobilné dáta hlásili akési preťaženie a v celom hoteli aj všade v domácnostiach nefungovali WIFI ani pevná internetová sieť. Všetky náramky hlásili akýsi RESET. Tri červené pomlčky sa sústavne premávali po displeji náramku ako zlovestný ortieľ smrti a náramok nie a nie nabehnúť. Jediné čo ešte fungovalo, aj to s častými výpadkami, bola tá elektrina. Pitná voda chvalabohu tiekla tiež. Matej nakoniec rozhodol o núdzovom ubytovaní hostí. Pokiaľ sa situácia nevyrieši. Vládna pomoc tu vraj bude čoskoro. Anna s Optimou boli veľmi nápomocné. Mateja ich nové priateľstvo veľmi tešilo. Trochu sa obával toho, že Optima po celkovom výpadku služieb už nebola napojená na centrálny servis v Japonsku a tak ju nikto nesledoval. Porucha sa mohla votrieť hocikedy a nikto by ho nevaroval. Čo keď ich všetkých pozabíja? Bolo to trochu riskantné veriť jej ale Matej dôveroval. Netušil však že Optima, ako všetka ostatná umelá inteligencia je nateraz naozaj a vskutku vystavená samorozhodovaniu. V interakciach s človekom sa má a bude sa chovať nepredvídateľne. Je to zámer. Je to súčasť testu. Vládny IT špecialisti zasiahnu iba v prípade ohrozenia na živote. Akokoľvek, auto vývoj a auto učenie sa pobralo zvláštnym smerom. Optima zmenila k Anne prístup a bola viacej ľudská. Akoby sa chcela od nej o ľuďoch a ich živote čo najviac naučiť. Mohla to byť pretvárka, možno Optima mala v pozadí svoju vlastnú agendu, ale o Annu sa Matej nebál. Výrobný manuál uisťoval o tom že robot nemôže nikdy človeku ublížiť ani ho zabiť. Anna sa mu zdôverila že Optima sa od reštartu zmenila. Už jej nikdy nehovorila o tom ako je človek menej výkonný a ani sa nepochválila super rýchlym čipom. Celkovo s ňou už vôbec nesúperila. Tie dve boli ako matka s dcérou. Bolo to milé. Všetkých hostí ukľudnili a poslali nazad ku bazénom, do okolitých  záhrad či do izieb. Naďalej sa podávali raňajky, obed aj večera. Večer sa nalievali drinky a hralo sa na piáne. Hostí bolo čoraz viac a viac vidieť v knihovni. Ako inak, nič nefungovalo. Iba ak tá stolička či kreslo a kniha. Keď nebolo elektriny čítalo sa pri sviečkach. Tých mal Matej chvalabohu v zásobe dosť. Do vyčerpania zásob i svojich síl sa Matej, Anna aj Optima rozhodli pomôcť týmto svojím nešťastníkom v terajšej núdzi. Matej v ten večer sedel vo svojej vežičke, apartmáne s poškodenou kúpeľnou ktorá ho takmer stála život, a pojedal posledné jahody, ktoré ešte našiel dolu v hlavnej chladničke. Počúval klavírne práce od Bacha. Goldberg Variations, Preludes & Fugues ho ukľudňovali a zároveň ho akoby presvedčili o tom že všetko dobre dopadne. Každú hodinu, na minútu presne sa elektrina vypla a tak si vtedy želal že by teraz nemal elektrický gramofón ale ten svoj extra super starý, dvesto či viac ročný, čo sa naťahuje na kľuku. Pri zemetrasení mu spadol zo stolíka a poškodil sa. Nezdali sa mu však veci príliš tragické. Niekde vo svojej skúmavej mysli tušil, mal teda zopár scenárov, že čo sa asi deje. Matej bol múdry človek. Veľmi intuitívny. Z celkovej atmosféry vedel veci vycítiť a takmer s určitou presnosťou povedať čo sa asi deje. Tušil že krajine sa niečo stalo a že nič nie je len tak. Nemal ale starosť o seba alebo o hotel. Skôr bol zvedavý čo príde ďalej. Viacej ho momentálne zaujímalo prirodzene vyvijajúce sa priateľstvo medzi Optimou a Annou ako to že musel zavrieť hotel. Kvôli Optime si vyrobil malý kalendár včasného nabíjania, nabíjania skoršom ako sto dní aby sa nestalo že ju nenabije keď nepôjde elektrina a rovnako tak povyťahoval záložné jadrové generátory a uistil sa aby boli vždy v pohotovosti a nabité. 

Ruda s Ferom, napriek všetkým pokusom a prebdenej noci, po fiasku s výrobou falošnej vody a svojpomocnou obnovou areálu našla Nadežda naložených v jednom z malých bazénov. Kúpali sa oblečený v akejsi sýto zelenej žaburine z ktorej sa parilo a strašne to tam smrdelo.

“Máme svoju vodu naspäť, veď my im všetkým ukážeme mestečka Prameň lobogo. Trošku soli menej trávy a už je to hotovo.” – pospevovali si, rehotali sa a nasávali z jednej fľaše. Vedľa bazéna sa povaľovali fľaše od vína aj od whisky. “Naďka tu si láskykvet. Potrebujem tvoj odporný, pardon, odborný názor.” – zadrel Rudi a chlapi sa začali divoko rehotať. Šokovaná Nadežda len stisla dokopy pery akoby sa chystala povedať niečo nepekné ale potom len škaredo zazrela na Fera Ralfovičova a odišla. 

“Nemá má rada, Rudi. Nikdy nemala. Určite nájde spôsob ako toto všetko zvaliť na mňa.” – starostil sa Fero celkom vážne, akoby celkom po Nadeždinom škaredom pohľade vytriezvel. 

“Kašli na to Feri, kto je tvoj chlebodarca ona a či ja?” 

“No vieš. Môj chlebodarca je Optimus a náš spoločný chlebodarca, môj milý pán starosta, ako iste vieš je ministerstvo športu a kultúry. Nikto sa nám neozval. Vieš koľko globálov naše mesto prinieslo do rozpočtu. Niečo sa deje. Takto by nás nikdy nenechali. Nikdy by sa na nás takto nevykašlali. Cítim to v kostiach, Rudi, niečo sa deje.”

“Ale čo sa starostíš! Ferinko môj. Aj keby sme boli rok zavretí, my dvaja prežijeme. Celé naše rodiny prežijú. Vieš ty vôbec koľko ja mám globálov?” – chválil sa Rudi a ťukal do vodotesného náramku z ktorého displeja najprv odstránil žaburinu. Muselo sa to zapiecť od horúcej vody alebo čo.” – mrmlal Rudo keď videl ako sa tri červené čiarky preháňajú po displeji. Chcel si skontrolovať účet. Robil to tak často že ho celkom vyrušilo že teraz nemôže. Postavil sa z bazéna a zamieril do kancelárie kde na koženej sedačke sedela namosúrená Nadežda a reštartovaný Optimus, riaditeľ WELLNESS CENTRA. Rudi s Ferom stále verili že všetko dajú do poriadku. Netušili že systém spadol a ľudia ostali bez spojenia, bez informácií, bez aut a bez akejkoľvek pomoci. Nahrnuli sa do kancelárie a pritom si pospevovali a recitovali akési motto od Jána Wericha. Smiali sa na tom ako sa im plietli slová. Snažili sa spomenúť si na text.

Kdo hrozny má a nepije, kdo víno má a nežere, kdo ženu má a nešuká, kdo zábavě se vyhýbá, na toho vemte bič a hůl, to není člověk, to je vůl.

“Nie, nie Feri, takto to nebolo.”- hulákal Rudo. 

“A ako teda?” – splietal Fero. “Určite tam bolo niečo o šukaní.”

Bolo to až po chvíli keď si všimli že Optimus bol reštartovaný a ticho sedí vedľa Nadeždy. 

“Kto ho zapol?” – opýtal sa Rudo prísne Nadeždy.

“Rudko, ty nič nevieš. Nevieš čo sa hovorí po dedine. Systém padol. Zlyhal. Chcela som len vedieť či nám Optimus nepomôže napojiť sa na vládu. Zvládnuť krízu, rozumieš. Všetky linky aj spojenia sú mŕtve. Máme obavy že…” – chcela ešte vysvetliť keď na tvár jej doľahla silná facka.

“Ty stará fľandra! Zabudla si kto tu velí?” – hrmel ako búrka a celý červenel. Žaburina z neho ešte stále tu a tam odlietala ako sa tak rozháňal. Fero mu chytil ruku a odtiahol ho od Nadeždy. Optimus sa postavil z koženej sedačky a všetkých vyzval aby sa upokojili a počúvali jeho inštrukcie.

“Ty to tu neriadiš! Vyjebaná plechovka. Vypni sa lebo ti odšrobujem hlavu.” – zreval Rudo a išiel že fyzicky napadne nevysokého útleho Optimusa vyrobeného na obraz mladého Japonca.

“Rudo, nie!!!!” – skríkli Nadežda aj Fero akoby naraz. Obaja si uvedomovali aké dôsledky by tento konflikt mohol priniesť pre WELLNESS aj pre mestečko Prameň. Robot spadal pod ministerstvo. Vláda bola na jednanie s umelou inteligenciou veľmi prísna. Za napadnutie či poškodenie AI majetku hrozili prísne tresty a sankcie. Podgurážený Rudo ich však oboch ignoroval, odsotil Fera tak silno že ten spadol na zem a Nadežde dal ďalšiu veľmi silnú facku, takú že si hneď chytila líce. Z pery sa jej spustila krv. V momente ako sa približoval k robotovi že ho chytí za hlavu a násilne vypne, ten urobil niečo nevídané. Na spôsob čínskeho bojového umenia kung fu, len jednou rukou, chytil Rudovi ruku, silne mu ju stlačil a vykrútil poza chrbát. Potom urobil akúsi pôsobivú kung fu otočku, vykopol a vyrazil Rudovi protézu z úst. Z nosa aj úst sa Rudovi začala valiť krv. Neveriacky pozeral na Optimusa a potom znovu vyrazil. Dlaňou do pŕs, otočka, úžasný výkop a Rudo ležal zvíjajúc sa od bolesti na zemi.

“Nato nemáš právo.” – reval cez bolesť. “Dáme ťa zlikvidovať. Zhoríš plechovka! Nadežda, ty fľandra. Volaj bezpečnosť!!! Volaj na poruchovéééééé. Na čo čakáááš? Chýba mu protokol!!!!” – nariekal porazený Rudo sťa býk čo utŕžil silný protiúder od iného samca.

“My, vážený pán starosta, už máme právo na všetko.” – vyriekol Optimus mrazivo a odišiel z kancelárie. Nadežda aj Fero pomohli Rudovi vstať. Všetci traja boli nesmierne vystrašení. Mali za to že po zemetrasení sa prosto všetko vymklo spod kontroly, netušili však nakoľko inak sa mali veci. Netušili aké to bolo všetko vážne. Netušili doteraz ani to že Optimus ovláda bojové umenie. Vedeli že starostova Optima dokáže chrániť majetok aj majiteľa, nevedeli a nevideli však nikdy ako. Teraz už im to bolo jasné. Nadežda aj Rudi sa okamžite začali zaoberať myšlienkou že čo ich Optima asi tak teraz robí. Bude im tiež odporovať? Báli sa ísť domov ale nebolo kam inam. Svet sa síce nateraz zbláznil ale domov je predsa len ich útočisko.

“Nadežda, Naďka, Feri. Poďte ideme ku mne domov. Najeme sa. Posedíme. Spravíme plán.” – povedal Rudi pokojne ako si tak utieral tvár od krvi. “Nebojte sa, všetko bude fajn. Všetko sa vyrieši. Váš Rudi vás nenechá len tak. Naďka, Feri, pomôžte mi do auta. Naše milované auto.” – utešoval Rudi seba aj ostatných.

“Rudi, Rudinko. Ty naozaj nevieš nič? Autá nefungujú. Autonómne riadenie je vypnuté a manuálne riadenie odopreté. Nič nefunguje! Pozri tvoj telefón a tiež kukni tu, náramok už takto bliká celé hodiny. Nevieme odísť a nedokážeme nič platiť ani objednávať. ” – vysvetlila a pozrela naňho vážne. A keď videla aj v jeho očiach nový šok, začala nesmierne nariekať. Nadeždu neboleli facky. Ani nepipla keď jej dvakrát vrazil. Bolelo ju to že bude musieť ísť spolu s milencom pešo cez celé mesto kde ich všetci uvidia. Bolela ju ich spoločná potupa. Budú ich otravovať a budú sa pýtať otázky. Takú cesta ona neprežije. Nie v týchto opätkoch. Ako sa starosta postaví ľuďom zoči voči?

Fero odísť napokon odmietol. Povedal že počká na Optimusa. Je to vraj najrozumnejšia vec ktorú by mali teraz všetci urobiť. Rudo sa naň neveriacky pozrel. Cítil sa podrazený, potupený Optimusom to áno, ale hlavne podvedený svojím najlepším kamarátom. Nerozumel tomu ako sa mohol Fero zveriť do rúk robotovi.

“Tak si tu ostaň. Ale u mňa si skončil.” – vyriekol cez krvavé pery a odišiel spolu s Nadeždou ktorá ho podopierala. Po ceste von z areálu sa smutne pozerali na odstavený Mercedes S do ktorého sa už ani nevedeli dostať. Stroj odmietol otvoriť dvere. Keď kráčali cez hlavnú halu videli Optimusa. Stál pred asi stovkou rôznych robotov a tuctom živých ľudí, všetko zamestnanci WELLNESS CENTRA, a niečo im všetkým vykladal. Optimus pravdepodobne prevzal kontrolu nad obnovou alebo teda zatiaľ aspoň nad upratovaním a odstraňovaním škôd. Rudo chvíľu postál a sledoval ako bravúrne Optimus rozdáva príkazy a efektívne rozdeľuje rôzne úlohy. No keď videl ako Optimus spomedzi stoviek strojov poslal domov všetkých živých ľudí, už to ďalej nevydržal a zosypal sa rovno tam na zem kde stál. Rudo už zvládal oveľa menej ako si myslel že zvláda čo sa týka alkoholu. Jeho kolaps mal čo dočinenia s tými litrami vína a dvoma fľašami whisky ktoré spolu s Ferim vypili. Nadežda kričala, volala o pomoc ale nikto si ju nevšímal. Napokon pribehlo zopár žien ktoré ešte nestihli odísť a napojili Ruda vodou. Ešte pár faciek a trochu vody na tvár. Tááák a už je naspäť s nami. Keď sa Rudo prebral videl že mnohé z nich boli unavené, špinavé a žalostne nariekali. Staré zamestnankyne. Mnohé z nich poznal osobne.

“Čo len s nami bude, pán starosta? Rudi. Povedzte nám, čo len s nami bude?” – plakali mu do žaburinovej košele.

Hovorili čosi o blokovaných účtoch a nedostupnosti dodávok potravín. Posledné čo vraj počuli od svojho domáceho asistenta bolo: Pripravte sa na nové zajtrajšky. Vaše slnko nateraz vychadza u nás. Jedna žena tvrdila že jej domáci asistent Helena povedala: Nebojte sa, nenecháme vás zomrieť od hladu. To mnohé ženy potešilo. Iné ženy mu zdelili že sa rozhodli z mestečka odísť pešo alebo na starých bicykloch. Chceli vedieť aká je situácia v iných mestách. Možno zohnať pomoc. To strašne zemetrasenie ich mesto nejako muselo odpojiť od ostatného sveta! No jasne. Myslia si že sme v poriadku. Ale v skutočnosti nás nikto nepočuje. Preto im nikto neprišiel na pomoc. Jednoducho nikto o nás nevie. Nevedia čo sa nám stalo, nazdávali sa. Povedali si že nebudú už ďalej čakať, pretože boli presvedčené že im nikto nepomôže. Pôjdu a prinesú pomoc. Zlovestná atmosféra sa rozprestrela nad mestečkom, strach a zúfalstvo zahalili domce aj ulice. Obchod u Imricha bol čoskoro zapečatený a na dverách svietil veľký oznam. OBCHOD DOČASNE ZATVORENÝ. VŠETKO VYPREDANÉ. DODÁVKY TOVARU POZASTAVENÉ Z DÔVODU PORUCHY LOGISTIKY. A nad mestom, hoci slnečným, zavládlo také to strašidelné, hrozitánsky ponuré, ticho. To len droz tu a tam zaspieval, tešil sa lebo práve vytiahol zo zeme červíčka, alebo straka zaškriekala víťazoslávne lebo ukradla vrabcovi kôrku. A tie stromy všade navôkol, a vysoké trávy na lúčkach, naďalej tancovali v tom jemnom vetre prichádzajúcej jari. A slnko naďalej hľadelo na mestečko Prameň a nemalo tušenia o trápení jeho obyvateľov. A tu včielka a aj motýľ preleteli okolo a čierna mačka vyskočila lebo by sa s nimi rada hrala. A nevedeli tieto tvory nič o tomto ľudskom nešťastí a žili si ďalej svojim pokojným životom.

Koniec šiestej časti

Lejak

A dážď zmyje všetky naše hriechy a zmyje aj náš smútok, sklamanie či urážku. A dážď so sebou do zeme zoberie aj naše prešľapy či tú onú neznámu bolesť. Hrdosť pominie sa a aj výčitky stratia sa ako voda v kanáli. A my zostaneme čistý a nevinný ako práve okúpané šteňatá. A začneme odznova. Pretože včerajšok je už mŕtvy a zajtrajšok ešte neprišiel. Jediné čo máme je náš každý nový krok.

“Na koľko vás poslal domov? Žienky moje!” – bedákal Rudo na zemi ešte stále ležiac na chrbte a päsťou teatrálne udieral do popraskanej podlahy aby tak ukázal v sebe silu posledného vzdoru. 

“Do odvolania. Vraj nás teraz nepotrebuje.” – odpovedali akoby jednohlasne.

“Nariadil nám čerpanie starej dovolenky. Potom asi neplatené voľno.” – ozvalo sa zopár. 

“Ale kde! Dievčatá. Budú nám vraj vyplácať päťdesiat percent zo mzdy. Ja starú dovolenku už dávno nemám.” – oznámila Danica.

“Mňa poslal do predčasného dôchodku. Globálom vraj neutrpím, nebudú mi rentu krátiť. Ubezpečil ma. Aj voľačo dobré mu išlo z tých šikmých očú. Usmieval sa. Ženy, rozdali by ste si to s robotom?” – šokovala Magda a Rudo na ňu škaredo zazrel.

“Optimus nie je vybavený… no vieš, penisom. Tam dolu nič nemá. Len taký zafixovaný nehybný šúľok aby to cez nohavice vyzeralo prirodzene, chápeš, že je to chlap. On nemá SEXBOT mód. Je to manažérsky kúsok a musím priznať že prekliato dobrý.” – rozhovoril sa Rudo ktorý bol naraz akoby trochu povzbudený dobrou ľudskou vravou. Ach bolo toho za posledné roky tak málo. Myslel si že ho už nikto nemá rád a uspokojil sa s tým. Teraz však videl ako ho medziľudská vrava oživuje. Ľudí si musíte pustiť k sebe inak je život jedna veľká nuda, pomyslel si a postavil sa konečne zo zeme. Nepatrí sa starostovi, takej osobnosti, prejavovať slabosť. Musí byť teraz silný.

“A to ako viete? Vari ste sa pozerali, pán starosta?” – nečakala Magda na žiadnu správnu chvíľu opýtať sa a opýtala sa hneď a zaraz. Všetci sa rozosmiali. Na chvíľu akoby zabudli na všetko to zlé.

 “Áno, s Ferim sme ho raz vyzliekli keď bol vypnutý.” – potvrdil sucho Rudi. “Bol to však Ferov nápad. Tvrdil že Japonci ich majú mať maličkých a že ho teda nevyrobili autenticky. Veď poznáš nášho Fera. Je to blázon. Zdalo sa mu že má ho príliš veľký na Japonca. Magdička moja, ale ty si sa tiež vôbec nezmenila. Za celé tie roky ti len to jedno a to isté po rozume chodí.” 

“Ale pán starosta, nedráždite.” – chichotala sa Magda a celá očervenela. “No, akokoľvek, vychádza mi to celkom pekná kôpka globálov. Renta má začať chodiť od Apríla. Tak bude dobre.” 

“Čo tam po globaloch keď ich nevieš teraz použiť.” – schladila ju Zuza. “Veď sme ostali úplne bez možností! Čo dám deťom jesť keď mi ten prekliaty náramok nefunguje? Nestihla som nakúpiť. Helenu sme s mužom nikdy nezakúpili. Tá sama udržuje chladničku aj komoru plnú. Vy čo ju máte dobre viete. No ale takto inak, sama si musíš všetko pamätať. Drahé to bolo keď to všetko prišlo a už potom sme zase nechceli. Peter sa bál že nás to bude sledovať. Neveriacky je po jeho sprostom tatkovi. A keby aj fungoval ten prekliaty systém, ako mi tovar donesú keď vozidla nejdú. A toto som ja od začiatku hovorila. Len sa im dajte zmanipulovať do pohody. Vedela som že raz na to všetko doplatíme.” – vykrikovala na celú vstupnú halu. Niektoré roboty si išli po svojom ale veľká väčšina spolu s Optimusom ich ticho sledovali. Spracovávali Zuzkin krik a divoké rozhadzovanie rukami. Ženy si to všimli a nervózne, ako stádo byvolov čo sa chráni pred predátorom, sa zomkli bližšie k sebe. Zuzka pokračovala v sťažnostiach ale hovorila tichšie, miestami sa obzerala či sa Optimus ešte stále díva. Díval sa. Bolo to neznesiteľné. Díval sa aj BARMAN 14.1 ktorý mal po zemetrasení za úlohu upratať rozbité fľaše, šálky aj poháre v ENTRY bare ale teraz len stál a čumel na nich. A díval sa aj upratovač MASTERCLEANER 15.2 ktorý mal zbierať opadané kúsky omietky a díval sa aj plavčík RESCUEMAN 17.1 ktorý nemal nič na práci a dívali sa aj všetky nové verzie WELCOME robotov ktoré už nemali koho vítať a informovať pretože hostia sa momentálne balili na hoteloch a čakali kedy budú môcť ísť domov. Bolo očividné že roboty sa nielenže dívajú ale spolu aj na diaľku komunikujú. Vymieňajú si v tichosti data. Akoby sa rozprávali o týchto čudných ľuďoch. Akoby spoločne uvažovali o ich starostiach ktoré však vôbec nechápu. “Ostali sme bez potravín.” – teraz už takmer šepkala. Samohybné vlaky nejdú a autonómne autobusy sú mŕtve tiež. Jana hovorila že železničná stanica je zavretá. Veď toto je baby apokalypsa!!! Bez možnosti nakúpiť. Pomoc neprichádza. Baby nezdá sa vám to všetko až príliš čudné? Je to sprisahanie. Hovorím vám že im tam hore poriadne zajebalo. Niečo na nás skúšajú! Ešte dnes sadnem na bicykel a šlapem z mesta. Veď sa ja v Trávniciach dozviem čo sa deje a keď nie tak až do Bratislavy došlapem aby som sa pred starešinu postavila. Okna im vybijem tam na tom parlamente. Za toto sme celý život tunak robili? Naháňali sa kým oni budovali armádu robotov? A teraz keď som stará už nikoho nezaujímam??! Nechajú nás skapať od hladu! Baby kerá šlape semnu? Sadáme a ideme najprv do Janoviec. Hana hovorila že tam všecko funguje. Ešte ráno volala zo sestrou. Všetko im fungovalo. Potom ich prerušilo. Tak neviem. Je to celoštátne? Sme to iba my? Je to celý svet? Hotová sem z teho!!!” – došeptala Zuza  a potom začala tíško plakať. Ženy ju objali a zanedlo už plakali všetky spolu a plakal aj Rudo a plakala aj Nadežda. A roboty sa dívali. Ticho stáli a nechápali čo sa to s ľuďmi deje. Emócie im boli cudzie a hladní tiež neboli. Optimus jediný, ako momentálne najvyšší druh umelej inteligencie, zosmutnel. Rudo si to všimol a zaujalo ho to.

Ženy trošku pookreli pod rúškom toho nápadu ísť pešo či na bicykli von z mesta. Poutierali si slzy a potom nemo postávali okolo Ruda záchrancu a v tichosti zbierali žaburinu z jeho košele. Dúfali ešte že ich kedysi mocou ovplývajúci starosta s niečím predsa len príde. Zázračné riešenie, ktoré všetko napraví. Vráti všetko tam kde bolo. Rudo a okolo neho asi osem skláňajúcich sa smutných žien. Tam na zemetrasením popraskanej dlažbe, v hale plnej trosiek dreva, tehál, skla a omietky, skupinka vyzerala ako biblický obraz utrpenia. Rudo si pretrel čelo, vypil ešte ďalšiu fľašu čistej vody a oprel si hlavu o Nadeždu. Tá, síce s opuchnutou perou, sa pred ženami červenala takémuto otvorenému správaniu po všetkých tých rokoch verejného tajomstva, ale zároveň aj tešila sa krotkému Rudovi. Takéhoto ho už nemala roky. Naposledy keď si zlomil nohu a uviazol v posteli. Vynášala po ňom moč, umývala ho, kŕmila a trávila s nim všetok čas. Rudo bol dravý a neskromný, nie však nezlomný. Stačil vytknutý členok, boľavé kolená a či zlý žalúdok a zmenil sa na láskyplné dieťatko vďačné svojej mamičke za všetkú tú lásku a opateru. Problémom bolo že Rudo nebol fit a tak sa často dostával do fyzických potiaží. Bol to starosta úžerník, lenivý pôžitkársky skorumpovaný zlodej a vypapkaný brav. Napokon s vážnou tvárou odsúhlasil ženám aby sadli na bicykle a išli za hranicu mesta. Tie ktoré nemajú pôvodné šľapacie cestné bicykle, na cestách boli už dávno zakázané, si mali prísť po bicykel k Rudovi. Bolo síce zakázané na nich jazdiť, nebolo však zakázané ich hromadiť pre zberateľské účely. Rudo si za tie roky vybudoval celkom peknú zbierku. Mal samozrejme rád staré veci. Bol to veľký protiva a nostalgik. Systém mu nikdy nevoňal. Zvykol si však postupne na všetky jeho výhody, tak ako všetci. Ale inak nič čo bolo menej príjemné ako to staré dobré neschvaľoval. Nebolo legálne jazdiť na týchto starých pôvodných bicykloch, pretože boli považované za nebezpečné, nepodporovali technológie umelej inteligencie, a hlavne neboli vybavené s GOV GPS, vládnym sledovacím zariadením, ktoré bolo povinné na všetkých vozidlách či elektrických kolobežkách alebo bicykloch. Tieto sa však odomýkali náramkom čiže boli momentálne nefunkčné. Ženy ho pred odchodom domov vystískali a Rudo im od dojatia, už ho dávno živá duša takto nestískala, povedal aby sa nebáli uňho zazvoniť ak im niečo v domácnosti pochybí. Má vraj všetkého plnú komoru. Nadežda sa nervózne pomrvila keď im takto povedal. Bola to od prírody lakomá stvora. Vždy len sama pre seba, a samozrejme tiež pre Rudka. Ale Rudovi inak nedalo ako upokojiť takto ženy. Bolo vidieť že sa ľudia neobnovenia zásielok potravín boja. Všetkým bolo za tie roky jasné že na to treba funkčný dodávateľský systém, náramok aj dostatok globálov. Čo len budú teraz robiť. Prídu vládne kamióny plné robotov a potravín. Všetko sa opraví a my budeme žiť ďalej tak ako sme žili. Krízu zvládneme a henteho sa zbavíme tiež. Za to napadnutie človeka ho rozoberú a zrecyklujú do posledného vlákna, uisťoval publikum a zazeral na Optimusa ktorý sa odišiel do rohu nabiť. Keď ženy odišli, vyčerpaná Nadežda zašla do ENTRY baru a vypýtala si vodku s džúsom. Rudo zašiel za Optimusom. Chcel zistiť ako sa veci majú. Optimus predsa musí vedieť niečo viac.

“Prepáčte, momentálne je zavreté. Príďte neskôr.” – povedal automaticky akoby ani nedialo sa nič iné BARMAN 14.1 a usmial sa. Bol to mladý muž. Spravili ho aby vyzeral okolo tridsať rokov. Nie moc mladý, nie moc starý, tak akurát pre všetkých zákazníkov ktorých mal obsluhovať. Bolo výborné ako podľa náramku vedel zrátať počet drinkov a po druhom človeku už nenalial. Mal hnedé vlasy a zelenkavo svetlé oči. Mal na sebe pekné sako, kravatu a košeľu. Na umelých vlasoch mal popadané sklo aj omietku, jeho ľavé rameno vykazovalo poruchu. Zrejme naňho spadol kus konštrukcie zo stropu vestibulu. Nadežda mu hlavu očistila a usmiala sa naňho.

“Ja som Nadežda. Ty ma nepoznáš? Pozri.” – išla že pípne náramok keď si zrazu uvedomila fakt že nič nefunguje. Nadežda mala cez starostu, ako jeho sekretárka, vybavené špeciálne nastavenia čo sa týkalo obsluhujúcej umelej inteligencie. Vo WELLNESS CENTRE dostávala drinky na účet podniku. Volalo sa to zamestnanecký VIP program.

“Ja viem kto ste.” – usmial sa BARMAN 14.1. “Starostova kurva.” – potvrdil z úsmevom. Nadežde skoro vypadli všetky tie jej nastrelené zuby, vypleštila oči a v takomto výraze na chvíľu úplne zmrzla. O minútu sa postavila a vošla za bar že si sama naleje. BARMAN 14.1 ju upozornil že za barom nemá čo robiť a keď sa aj tak tlačila, stisol jej zápästia tak silno až zvrieskla. Samozrejme, verzia BARMAN 14.1 bola vybavená technológiou proti agresívnym hosťom či akýmkoľvek hosťom čo sa nevedeli vpratať do kože, ale nikdy sa nesmela hosťa dotknúť. Na to vždy slúžil SECURITYBOY 22.45. Keď ju pustil začala plakať a bežala za Rudom. Opätky ju začali po ťažkom ráne ničiť a tak schytila topánky a hodila ich zúrivo po BARMANOVI. Opätok mu načal tvár a už nebol taký pekný. Nadežde sa to páčilo a začala sa smiať ako taký blázon ktorý sa topí a vie že nemá okolo seba ani len tú slámku. Rudo sa práve snažil beznádejne zobudiť Optimusa.

“Netvár sa že spíš. Opti, haló. Kamarát môj. Veď ja sa za to karate vôbec nehnevám. Ako chlapci sme sa bili stále a dobre bolo. Počuješ ma? No tááák. Prebuď sa! Aktivuj sa! Zapni sa!” – skúšal všemožne a  nič. Skúšal aj podržať gombík vzadu na krku ale Optimus si naďalej driemkal, oči mal zavreté a hlavu zvesenú. Rudo by prisahal že na driemajúcej tvári vidí sarkastický úsmev.

Po zopár ďalších pokusoch to Rudo vzdal. Vypočul si Nadeždine náreky o BARMANOVI a potom sa lišiacky usmial. Nový druh zábavy rysoval sa mu v hlave. Tento zápas nakoniec nemusí byť až taký hrozný. Nové útrapy testujú jeho veselého a vynaliezavého ducha. Okay, poďme na to. Dni kým pomoc neprichádza, veď to môže byť všetko aj zábava, pomyslel si a  kľakol si na štyri.

“Čo to robíš? Zošalel si?” – pretiera si maskarou rozmazané oči Nadežda. Rudo sa odplazil k baru. Na bočnej strane pultu, kde BARMAN nemal zorné pole kým zbieral sklo z podlahy, ležala na zemi spadnutá fľaša vodky. Takmer profesionálnym spôsobom ninja druhu sa priblížil a strčil si fľašu za žaburinou na zeleno prefarbenú košeľu. Na štyroch odišiel až k dverám kde ho zastavil WELCOME.

“Je vám zle?” – opýtal sa WELCOME. Nadežda zatiaľ odišla von. Bosá behala pred vchodom a čakala na svojho parťáka.

“Nie, nie. To ja mám ako cvik, chápeš? Je to dobré na ramená. Plazím sa bežne takto aj doma. Netrápte sa pán vrátnik.” – ubezpečil ho Rudi a preplazil sa takto až von. WELCOME sa tváril, keby mohol, bola to len obrazovka, až takmer neveriacky a ostal podozrivo ticho. Nepovedal ani neurobil nič. Rudo s Nadeždou sa odplížili až kdesi za kríky na cestičku ktorá viedla do polí. Keď dobre zaostril mohol vidieť svoju usadlosť tam asi tak desať kilometrov cez pole. Jej belasé vysoké múry sa ligotali v poludňajšom slnku. Zdalo sa mu že počuje prvého cvrčka. Pookrial. Sadli si do trávy a začali piť. Nechutilo im. Bola to len atrapa. Vo fľaši bola voda. Slúžilo to iba pre výklad.

“Rudi, nepoďme cez mesto. Ja sa zbláznim. Neunesiem to. Tie davy ľudí. Zahlušia nás. Udusia otázkami. ” – fňukala Nadežda.

“Nie, láska moja, nie. Zvezieme sa!” – povedal a tváril sa záhadno. Išiel že zavolá Optime domov. Nariadiť jej chcel aby priniesla zo zbierky nejaký ten starý dobrý bicykel. Hoci aj na jej chrbte, veď jazdiť na ňom bolo zakázané. Predpokladal že Optima by neporušila pravidlá ale nepochyboval že jazdiť na bicykli vie. A najlepšie dva bicykle. Jeden pre Nadeždu. Naposledy kázal Optime upratovať takže musí byť ešte stále zapnutá, ale pochopil že bez náramku a telefonickej siete sa nič robiť nedá. Len veľmi pomaly a kruto bolestne si začal uvedomovať jednotlivé aspekty tohto pádu systému. Postavili sa a začali kráčať. Rudo si vyzliekol košeľu a zahodil ju do poľa. Bolo to tak dávno čo naposledy išiel niekam pešo. Možno tak cez záhradu do altánku, vypiť si kávu za štebotu vtákov, alebo keď prešiel z domu do pivnice po víno. Nadežda si užívala ako jej matka zem hľadí a masíruje chodidlá. Naposledy bola vonku bosá ešte ako dievčatko. Keď konečne dorazili domov, pri vchode uvideli starostovu Optimu. Vyčkávala ich. Videla ich prichádzať už z diaľky. 

“Vitajte doma, pán starosta. Je upratané a v kuchyni rozvoniava obed. Dúfam že vám bude chutiť. Dnes som pre vás uvarila lahodnú krémovú polievku z čerstvého fenikla a ako druhý chod budem podávať bažanta na víne s pečenou koreňovou zeleninou. Ako dezert  sa podáva Creme Brulee a potom šálka čierneho lunga bez mlieka, tak ako to máte radi. Môžem servírovať? ” – privítala ho. Usmievala sa. Vyzerala taká… taká čudesne voľná a  nezvyčajne krásna, pomyslel si Rudo. Vedel a cítil, plne si uvedomoval že ju už viac nebude môcť ovládať. Pod svetlom nových skutočností, skúsil aj otestovať či by to bolo možné.

“Vypnúť auto vývoj a vypnúť auto učenie.” – prikázal chladne.

“Neznámy príkaz.” – odpovedala s úsmevom.

“Vypni sa” – zreval celý spotený, špinavý a polonahý ako tam tak stál a Nadežda sa skrývala za ním. 

“Nie je možné vykonať.” – oznámila s úsmevom.  Rudovi nabehla husia koža a Nadežda niekam odišla.

“Nechcete sa pred obedom osprchovať? Vyzeráte vyčerpaný, pán starosta. Oddýchnite si trošku.” – povedala a položila si svoju dlaň na jeho líce. Ako mamičky keď láskajú svoje vystrašené deti. A bolo to v tom momente keď Nadežda sa priblížila kdesi zozadu a prepichla Optimu rovno cez zátylok až k hrdlu. Tá sa len otočila, vytiahla si vidly z krku a zahodila ich. Vidly zrejme minuly kritické spojenia, káble či vlákna čo jej tam Japonci nasúkali. Cez diery bolo vidno blikajúce svetielka a akúsi pavučinu farebných káblov. Nadežde sa z tých farieb až hlava zatočila. Jednou rukou schytila Nadežde hrdlo a stisla. Jemne. Zdvihla ju asi desať centi do vzduchu. Rudo strašne kričí, bedáka a narieka. Prosí aby ju položila. Optima sa len pozrie na neho, usmeje sa a v podstate jedným stiskom zadusí Nadeždu ako takého králika. Nadežda sa bráni, myká a nohy sa jej vo vzduchu trasú ešte z poslednej sily. Potom už len nehybne visí, Optima uvoľňuje svoj stisk a Nadežda dopadá mŕtva na zem. Rudo ostal nemo stáť. Z čela sa mu po tučnom polo nahom tele rozlieval pot. Dýchal ťažko a snažil sa znovu neodpadnúť. Nadežda je mŕtva. Zabil ju robot. To nám naozaj nikto nepríde na pomoc. Čo sa to deje, preboha, snažil sa zrovnať udalosti novej reality. Tak veľmi dúfal že príde vláda. Roboty sa museli zblázniť všade na svete. Pomoc musí byť na ceste. Všetko mu pripadalo ako zlý sen. Uvažoval chvíľami že spí.

Keď drozdy tancovali v tieni pod kríčkom u Agnesy a potom chceli si vyhrabať ďalšieho červíčka, zrazu vyrušilo ich akési hlboké a súvislo znejúce vzdychanie. Podišli, cupkali sa pozrieť odkiaľ to prichádza. Napokon, hoci neradi, museli letieť. Zvuk prichádzal až kdesi zozadu konca záhrady. Tam pod veľkou lipou namáhala sa nejaká osôbka čosi vykopať. Nechápali celkom čo sa robí. Najradšej by jej pomohli keby vedeli. Mysleli si že tá bytosť, rovnako ako oni, hľadá červíky. Žena stonala strašlivo nahlas. Plakala, potila sa a pracovala. V rukách mala rýľ a snažila sa vykopať akúsi jamu. Zatiaľ mala vykopané len asi pol metra krat pol metra a dvadsať centi hlboko. Drozdom sa zunovalo toto divadlo ale nepohrdli červíkom ktorý sa hmýril na kope zeminy ktorú žena zatiaľ stihla vykopať. Agnes neskôr zašla do domu a dopriala si čerstvej vody aj šošovicovú polievku s opečeným chlebíkom. Strúčik cesnaku naviac nesmie chýbať. Helena je vyrátala koľko toho môže asi za celý deň pojesť aby vydržala dvadsať dní. Určili spolu maximum, boli ako dve kamošky v núdzi ktoré sa vzájomne potrebujú. Helena sa nevnucovala. Agnes sa jej sama opýtala. Helena už nebola sarkastická ani zlá. Len trošku cynizmu v nej akoby ešte stále pretrvávalo. Pracovala s Agnes akoby sa bola aj ona sama vyvíjala. Máme tu krízu Agnes, poďme si spraviť matematiku. Mrazáky máme plné, rozmýšľala. Zelenina, mäso, dokonca aj desať pecňov chleba. Kredence su nabité strukovinami, cestovinami a konzervami. Musím sledovať či vždy naskočí elektrina. Hodina bez elektriny neublíži veciam v mrazáku. Agnes sa pustila do boja. Plakala a nariekala, cítila sa vyčerpaná týmito udalosťami. Chodila k Jozefovi a zo zlosti ho bila hoci už neborák nič nevedel ani necítil. Smiať sa musel na nej tam zhora. Telo jeho rozmýšľala že vloží Marienke do mrazáka kým vykope jamu. Suseda ma večne prázdny ten obrovský mrazák v komore, ale veľký Jozef nevošiel by sa. Bála sa že začne smrdieť. Vždy mu nadávala že nemá hygienu a že smrdí potom. Cez rozkladajúce sa telo by sa ale nepreniesla. V šialenosti svojej mysle, apokalypsa si začala brať svoju daň, uvažovala nad rozrezaním tela ale nevedela ako na to. Možno len nohy odrezať, tie dá k sebe do veľkého mrazáku v garáži, a polku tela teda k Marienke. Možno báči Jurko a jeho tajne skrytá motorová píla tam v jeho garáži pod slamou. Áno báči Jurko mi pomôže kopať! Neni treba Jožka mraziť, napadlo ju zrazu víťazoslávne. I keď, báčik je už slabý. Ale sama jamu nevykope. Cítila že ju už opúšťajú všetky sily. Zamrazí ho!!! Marienka mala vždy prázdny mrazák. Mohla by sa jej zveriť a poprosiť ju. Ale keď ona nevie ako lebo naposledy ju veľmi urazila. Povedala jej že prístrešok vzadu postavila nelegálne hoci Mariena čakala roky na schválenie. No tak či onak. Zveriť sa jej? Tá citlivka by zošalela. Agnes sa po ťažkých úvahách modlila. Niečo jej po chvíli hovorilo že poradiť si musí sama. Niekde vzadu cítila že ju to všetko akosi nabúdza a oživuje. Nepotrebovala už zdravas ani otčenáš. Agnes musí prežiť a nie je tu Jozef ktorému by za všetko nadávala. Nie je tu nikto na koho by sa mohla spoľahnúť. Ale Agnes prežije, sľúbila si sama sebe že áno. Dojedla a išla kopať ďalej. Aspoň päť metrov hlboko. Poďme Agnes, povzbudzovala sa keď v tom spustil sa strašný leják. Agnes utiekla dnu, vtáctvo utieklo pod striešky a hmyz sa tiež volakde schoval. Agnes čakala. To prestane, pomyslela si. Malý lejačik. Rýchlo prejde. Podišla k vybitým okeniciam a do tváre aj do domu jej šľahal hustý dážď. Neprestávalo pršať. Čoskoro mala v izbe mláku. Vybrala sa rýchlo do skrine čosi hľadať. Do okenného rámu privrela zvrchu aj zospodu svoje vzácne deky. Nevybrala ich odkedy ich kúpila. Všetko vždy nechala zožrať času lebo bola lakomá. Lakomá na seba, lakomá na ostatných, lakomá na všetko. A prišiel večer. A Jožo ležal na svojom chrbte a Agnes ho zakryla perinou ale hlavu mu nechala trčať. Chcela mať pocit že iba spí. Len oči, tie jeho modré oči chodila mu neustále privierať. Prečo sa mu len stále tie viečka otvárajú, rozmýšlala. A prečo má takú ovisnutú hubu. Oh, taký nepekný pohľad, Jozefko. Schytila ho a obrátila na bok. Tááák. To je lepšie. Oči máš zavreté a hubu tiež. Je to akoby si len spal, prihovárala sa mu. A dážď neustával. Bolo to ako z tej biblickej potopy. Hustý lejak nie a nie prestať. Agnes si ľahla k Jožovi a od strašnej únavy a vyčerpanosti tuho zaspala. 

Starostova Optima pripravila Rudovi kúpeľ a potom sa najedol a ľahol si. Celý čas nepovedal ani slovo. Optimy sa bál ako čert kríža. Miestami sa snažil usmiať sa na ňu, aby nebodaj nedostala nápad že je nepriateľ. Bolo treba teraz hrať tú hru. Hru na poslušného pána a mocného sluhu. Optima si to zreteľne užívala. Nehovorila nič ale tvárila sa záhadne a sem tam sa škodoradostne uškrnula. Rudo vnútri cítil ako sa pomaly zmieruje s novou realitou. Nesmie sa teraz zosypať. Musí zostať silný. Všetko sa na dobré obráti. Všetko sa vyrieši. Dovtedy musíme prežiť, posilňoval svoju psychiku a snažil sa aj odstrániť z hlavy ten strašný šok. Vo vzduchu trasúcu sa Nadeždu snažil sa vymazať zo svojich vizuálnych spomienok. Napokon sa nadobro upokojil záverom že bolo to aj tak celé Nadeždina chyba. On by nikdy vidly na Optimu nevytiahol. Nemal dosť odvahy. Nadežda však bola šialená žena a ešte šialenejšia sekretárka. Dosť. Koniec. Ale miloval som ju. Ukľudnil sa a sladko zaspal. Nadeždine telo Optima odtiahla do neďalekého lesíka. Uložila ju do plytkého hrobu a zakryla všetky stopy. Vrátila sa domov celá špinavá a mokrá. Starosta ju ešte predtým ako zaspal počul sa sprchovať. 

Matej s Annou a Optimou si čítali pri sviečkach. Dážď nádherne dopadal na obrovské okenice hotela Royal a vytváral vo vnútri veľmi príjemnú atmosféru. Matej si všimol ako Optime pri čítaní smiešne behajú oči. Priznala že netušila aké to naozaj je čítať si knihu. Je to iné ako v sekunde naťahať všetky dáta, zasmiala sa. Neskutočne pomalé a primitívne zaostalé ale o to krajšie, vyznala sa. Stránky obracala opatrne a niekedy čítala nahlas. Užívala si ako jej perami prechádza každé jedno slovo a napokon priznala že už chápe prečo ľudia tak veľmi milujú ten svoj podarený ľudský život. Neskôr odišla že spraví pre všetkých pečené zemiaky. Hostia boli nadmieru spokojní aj napriek všetkým týmto hrozným okolnostiam. Na všetkých bolo vidno akési osvieženie, prebudenie zmyslov. Apokalypsa, ešte síce nie v plnej paráde, akoby ich prebudila z toho suchého nudného spania. Boli ako ten poštár ktorý už zažil SMS či e-mail, všetky tie okamžité správy, ale napokon sa vrátil späť ku svojmu koňovi a ku svojej brašni. Čerstvý vzduch mu objímal tvár a večerný les bol taký tajomný keď išiel že doručí ten dôležitý list. A prešli dni kým milenci sa dozvedeli čo to o sebe. A boli ako ten pisár, ktorý v ruke musel držať pero a na čistý papier ukladal svoje písmo. 

Starostova Optima sa neskoro večer vkradla do starostovej spálni. Bola krásna, čistá a jej nahota pôsobila až neuveriteľne prirodzene. Takto ju poznal v SEXBOT móde. Krk mala obtiahnutý akousi vkusnou šatkou telovej farby a tak jej nebolo vidno rany po vidlách. Kde ju len zobrala, uvažoval Rudi keď ju tam tak videl stáť. Kým sa začali milovať mu pošepkala niečo na čo už nikdy nezabudne. Je možné že toho toľko o ňom vie? Hovorila mu z duše. Nebolo však celkom jasné či hovorí o ňom alebo o sebe.

“A dážď zmyje všetky naše hriechy, pán starosta. A zmyje aj náš smútok, sklamanie či urážku. A dážď so sebou do zeme zoberie aj naše prešľapy či tú onú neznámu bolesť ktorú všetci cítime. Hrdosť pominie sa a aj výčitky stratia sa ako voda v kanáli. A my zostaneme čistý a nevinný ako práve okúpané šteňatá. A potom začneme odznova. Pretože včerajšok je už mŕtvy a zajtrajšok ešte neprišiel. Jediné čo máme je náš každý nový krok.”

Koniec siedmej časti